Ako je chránené slovenské nebo a sú ohrozené jadrové elektrárne?

Autor je politológ

Premiér Robert Fico v reakcii na to, že Taliani plánujú stiahnuť protilietadlový systém SAMP-T, vyjadril svoje rozhorčenie rámcované otázkou: „Kto teraz bude chrániť naše jadrové elektrárne?“

Pritom stiahnutie systému bolo dopredu známe a mal za päť mesiacov vyrokovať náhradu. Namiesto toho však obhajoval Putina a útočil na západných partnerov.

Odchod SAMP-T reálne neznamená veľkú zmenu – v skutočnosti chráni len Záhorie. Atómové elektrárne, dokonca ani Bratislavu, nie. Máme však ešte niekoľko starých systémov KUB a komplety krátkeho dosahu.

Problém je, že pred najpravdepodobnejšími hrozbami nechránili Slovensko od začiatku konfliktu ani predchádzajúce vlády – namiesto racionálneho posúdenia rizík a adekvátnych opatrení totiž „kreslili kruhy“.

Kreslenie kruhov

Odovzdanie systému S-300 Ukrajine krátko po začatí konfliktu bolo veľké štátnické gesto. Nič na tom nemení, že v skutočnosti bol systém už polofunkčný a Ukrajinci, na rozdiel od nás, si ho dokázali zbojaschopniť.

V reakcii na to nám spojenci poskytli až tri batérie systémov dlhého dosahu. A začalo sa „kreslenie kruhov“ na mape, ako rozmiestnené patrioty s oficiálnym dosahom 160 km chránia Slovensko. V skutočnosti je však na hornatom Slovensku akýkoľvek systém protivzdušnej obrany (PVO) limitovaný terénom a z toho vyplývajúcim „radarovým tieňom“.

S-300 dokázal z postavení pri Nitre účinne chrániť len rovinatú južnú polovicu západného Slovenska a napríklad patrioty na Sliači efektívne chránili Zvolenskú kotlinu. Bratislava je tak pre taliansky SAMP-T na Záhorí v radarovom tieni Malých Karpát.

Samozrejme, závisí od výšky okolitých hôr a výšky letu cieľa, ale na Slovensku nemá zmysel uvažovať nad systémami s dosahom väčším ako 70 km.

Rusi navyše nedokázali nad Ukrajinou vytvoriť vzdušnú nadvládu a pravdepodobnosť, že by ruské letectvo v najbližších rokoch dokázalo ohroziť Slovensko, sa limitne blíži nule. Následkom bolo postupné sťahovanie západných PVO systémov zo Slovenska.

Síce stále raritným, ale jediným pravdepodobným ohrozením Slovenska dnes sú „zablúdené“ ruské či ukrajinské strely s plochou dráhou letu, ktoré dokážu letieť len pár desiatok metrov nad zemou a „križovať“ medzi terénnymi nerovnosťami. Takéto prípady sa už skutočne stali.

Na ochranu pred týmito hrozbami by zodpovedná vláda umiestnila systém PVO (postačoval by aj stredného dosahu) pri východnej hranici a s čo najväčším rozhľadom, a teda čo najvyššie. Napríklad na Vihorlate.

A oveľa dôležitejšie ako „kreslenie kruhov“ v hĺbke nášho územia je pokrytie radarových medzier v hornatom teréne severovýchodného Slovenska ďalšími systémami kratšieho dosahu, teda vytvorenie účinnej integrovanej PVO bariéry, cez ktorú na Slovensko spomínané hrozby vôbec nepreniknú.

Takto postupovali Poliaci, ktorí patrioty sústredili k východnej hranici (Rzeszów, Lublin) a doplnili ich systémami krátkeho dosahu aj z PVO pozemných síl.

Žiadna vláda to však neurobila a Fico svojimi vyjadreniami pokračovanie pomoci od spojencov zarúbal.

Sú ohrozené jadrové elektrárne?

Výkonné systémy PVO, toľko pertraktované politikmi, však majú jednu nezastupiteľnú úlohu – ochranu pred taktickými balistickými raketami. Ich strely majú totiž dostatok rýchlosti a energie v koncových dráhach letu, aby dokázali zasiahnuť rýchle dopadajúce balistické strely.

Vojenským cieľom bude najmä letisko Sliač – keď tam budú naše F-16 a keby si Rusi trúfli na konflikt s NATO. To je však najbližšie desaťročie krajne nepravdepodobné. Ochrana civilných cieľov, napríklad hlavného mesta, je potom na politickom rozhodnutí. Jadrové elektrárne (JE) to však veľmi nemajú prečo byť. Sú najlepšie chránenými civilnými cieľmi.

Jadrové časti elektrární majú približne 1,5 metra hrubý železobetónový kontajnment – prežije pád lietadla, neprebijú ho ani bežné bomby a rakety. Hlavice ruských balistických striel Iskander to pravdepodobne dokážu, nastáva však druhý problém – ako trafiť v elektrárni reaktor, ktorý je v skutočnosti „maličký“, s priemerom len asi tri metre.

A keby aj zasiahli reaktor, výsledkom bude, že sa z neho vyleje voda a zachytí sa v hydroakumulátoroch. Černobyľ u nás nehrozí. Faktom, ktorý však treba neustále pripomínať vystrašeným obyvateľom, totiž je, že naše reaktory VVER pracujú na inom princípe ako černobyľské. Strata vody v nich zastavuje jadrovú reakciu.

A sú aj najmenej pravdepodobnými civilnými cieľmi – útok na prvky jadrovej infraštruktúry člena NATO by už totiž predpokladal globálny jadrový konflikt. Aj v iných krajinách JE chránia len (lacnejšie) systémy krátkeho dosahu – proti hrozbám ako teroristami unesené dopravné lietadlo, ktoré by dokázalo poškodiť nejadrové časti elektrárne.

Ficovo strašenie hrozbami proti JE je tak opäť len populizmom.

Aká má byť budúca PVO

Základom na budovanie PVO mala byť štúdia uskutočniteľnosti z roku 2023. Okrem menej výkonných systémov predpokladá aj obstaranie šiestich kompletov stredného a dvoch „protiraketových“, dlhého dosahu.

V prvej etape sa mal nakúpiť jeden komplet stredného dosahu (a niekoľko desiatok ručných PVO rakiet krátkeho dosahu). Naďovo vedenie pripravilo, Sklenárovo vedenie zrealizovalo „súťaž“ – najmenej transparentnú v histórii súťaží na obrane. V danom časovom limite jednoducho nebolo možné pripraviť serióznu ponuku, preto sa nezúčastnil ani jeden z predpokladaných favoritov NASAMS. Izraelčania však pripravení boli a vyhral ich systém Barak.

Druhým problémom bolo, že sa nesúťažila aj opcia, teda budúca cena na ďalších päť kompletov. Cenu by tak dodávateľ mohol v budúcnosti zvyšovať.

Nový minister Robert Kaliňák po nástupe oznámil, že sa pokúsi obstarať od Američanov systém Patriot a využiť na to zľavu, ktorú nám údajne Američania sľúbili pri vrtuľníkoch Viper. Od Američanov sa však dozvedel, čo už na tomto mieste odznelo – Naď zavádzal, žiadna 700-miliónová zľava na vipery za pomoc Ukrajine neexistuje.

Teraz plánuje osloviť troch dodávateľov a dať si predložiť od nich ponuky na systém stredného dosahu. Okrem izraelského Baraku je to americko–nórsky NASAMS. Jeho výhodou je, že je zavedený v mnohých krajinách a ponúka široké spektrum rakiet od krátkeho doletu až po dlhý, ktoré používajú aj stíhačky. Vyrábajú sa v tisícoch kusov a vyjdú teda lacnejšie. Tretím je juhokórejský KM-SAM stredného dosahu, s ktorého vývojom Kórejčanom pomohli Rusi. Má špičkové technológie z oboch strán a zaznamenal už aj exportné úspechy na Blízkom východe.

Na rozdiel od iných Kaliňákových nápadov, ktorými zásobuje verejnosť od svojho nástupu (kúpa cvičných lietadiel, ďalších F-16), toto vyzerá ako rozumný plán. Ostávajú tri otázky:

1. Prečo medzi oslovenými chýba európsky Airbus, ktorý má v ponuke niekoľko PVO systémov celého spektra?

2. Či neobstarať naraz od jedného dodávateľa PVO aj pre stredný aj dlhý dosah/protiraketovú obranu? Každý zo spomínaných dodávateľov by mohol nakonfigurovať takú ponuku, čo môže priniesť významnú úsporu nákladov aj na obstaranie, ale najmä na servise.

3. A či aj Kaliňák využije budovanie strachu na vytvorenie časového stresu a manipuláciu výberu? Alebo z PVO systémov, ktoré máme (prípadne by predsa len boli ochotní zapožičať spojenci) do dodania nových, vytvorí to, čo sa malo urobiť hneď na začiatku vojny na Ukrajine – čo najlepšiu PVO bariéru na východnom Slovensku.