Milé čitateľky, milí čitatelia,
už George Orwell vedel, že ak „myšlienka kazí jazyk, jazyk môže tiež pokaziť myšlienku“ alebo skôr ju korumpovať. Je málo pravdepodobné, že Martina Šimkovičová a Tomáš Taraba vedia čokoľvek o teórii toho, ako totalitné systémy kontrolujú jazyk, aby mohli efektívnejšie implantovať propagandu do myslenia svojich občanov. Ale, samozrejme, ambíciu sprísniť používanie úradného jazyka majú.
Bolo by to až podozrivé, keby ju nemali, keďže toto je presne oblasť, v ktorej môžu simulovať lásku ku všetkému slovenskému bez toho, aby mali na to odbornosť alebo iné predpoklady. Ministerstvo kultúry tvrdí, že chce odstrániť „nejednoznačnosť výkladu niektorých ustanovení“, čo je viac než nejednoznačné odôvodnenie, prečo vôbec otvárať jazykový zákon.
Šimkovičovej ministerstvo hovorí o „účinnom štátnom dohľade“, čo v prípade ministerstva, ktoré niektoré svoje inšpirácie čerpá z obdobia spred osvietenstva, nie je dobrá správa. Zjednodušene, Šimkovičová chce prísnejšie ustanovenia a vyššie pokuty, aby jazyková úderka mohla presadzovať čistokrvnú slovenčinu. Lebo bez vysokých pokút budú ľudia przniť slovenčinu.
Ťažko sa v tomto kontexte „pri všetkej úcte“ odoláva spomienke na list, ktorý Šimkovičová napísala svojmu českému kolegovi Martinovi Baxovi, aby zo svojej pozície „čelného predstaviteľa“ urobila prvý krok a začala medzištátnu komunikáciu.
Týmto svojím návrhom však Šimkovičová znervóznila skôr maďarských než českých politikov, čo vzhľadom na výnimočné vzťahy, ktoré Robert Fico a Viktor Orbán deklarujú, môže vytvoriť viac než zaujímavú situáciu.
Napríklad takú, ktorá v prípade, ak zákon ďalej limituje používanie jazyka národnostných menšín, ukáže, či Orbánovi záleží viac na blahu maďarskej menšiny, alebo na spojenectve s Ficom.
Zatiaľ konkrétny návrh nevidel ani Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, ale na základe skúseností z minulosti sa dá predpokladať, že posilňovanie slovenčiny sa udeje na úkor používania jazyka menšín.
V roku 2009 sa Slovensko dostalo pre novelu zákona o štátnom jazyku do sporu aj s Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, keďže vtedajší predstaviteľ OBSE pre slobodu médií Miklós Haraszti mal obavy ohľadne požiadavky „vysielať programy miestnych a regionálnych menšín taktiež v slovenčine, pretože je to technicky a finančne neprístupné, a teda by to obmedzovalo pluralitu vysielania“.
Nový šéf Maďarskej aliancie László Gubík sa obáva ďalších sprísnení. Tvrdí, že ochrana slovenčiny je dostatočná a keby sa mala udiať nejaká zmena, mala by zahŕňať používanie maďarčiny ako úradného jazyka v obciach s príslušným zastúpením národnostných menšín.
Keďže hungarofóbia napriek prítomnosti Slovenskej národnej strany vo vláde nie je momentálne na programe, bude zaujímavé sledovať, ako konečná verzia novely ovplyvní používanie maďarčiny.
Šimkovičová sa stretla aj s Györgym Gyimesim, ktorý vraj akceptoval jej argumenty. Keďže Gyimesi skôr reprezentuje seba, hľadajúc stranu, ktorá by mu priniesla nejaké výhody, ťažko posudzovať relevanciu tejto interakcie.
Zatiaľ takmer všetko, do čoho sa Šimkovičová pustila, vyvolalo obavy odborníkov a trpela tým kultúra. Je veľká pravdepodobnosť, že tentoraz bude trpieť aj moderné chápanie používania štátneho jazyka.
Na čo zomierajú kritici Putina?
Robert Fico a Ľuboš Blaha sa nevenujú detailom vojny, ale ani detailom mieru. Keď hovoria o Rusku, hovoria o krajine, ktorú v hlavách ich voličov formovala ešte komunistická propaganda. Nikdy nehovoria o Rusoch, ktorých dal zabiť Vladimir Putin pre kritiku režimu a odlišné názory.
Nehovoria o Borisovi Nemcovovi, ktorý kritizoval Putinov postoj k Ukrajine a zavraždili ho len pár krokov od Kremľa. Ani o Sergejovi Magnitskom, právnikovi, ktorý odhalil rozsiahlu korupciu v ruskej štátnej správe. Zomrel na týranie v ruskom väzení. Je málo pravdepodobné, že Boris Berezovskij, bývalý oligarcha a neskôr Putinov kritik, spáchal samovraždu vo svojom londýnskom byte. Alexander Litvinenko, ďalší kritik Putina, zomrel na otravu polóniom v Londýne.
Stanislava Markelova a Anastasiu Baburovovú, ľudskoprávneho právnika a novinárku, zavraždili v Moskve potom, ako dokumentovali vojnové zločiny v Čečensku. Samozrejme, ako by sme mohli zabudnúť na Annu Politkovskú, novinárku, ktorá odhaľovala korupciu? Zastrelili ju na schodoch do vlastného bytu.
Blaha neustále podsúva interpretáciu, že ten, kto kritizuje Putina a volá po izolácii Ruska, je rusofób. Rusov, kritikov Putina, ktorí dnes už nežijú, určite nepoháňala nenávisť voči Rusku. Aj Garry Kasparov, bývalý šachový veľmajster a známy kritik Putina, hovorí, že práve kritika Putina môže byť vyjadrením solidarity s tými, ktorí sú v Rusku utláčaní.
Čítajte: Ako Putin trestá kritikov a prečo Blaha s Ficom o tom mlčia
Kritizujem Putina, som rusofóbna?
Kolegyňa Nataša Holinová vysvetľuje, že pojmy ako rusofília a rusofóbia sa používajú zmätočne. „Dnes je možné neznášať a odmietať Putinov režim a vraždenie a súčasne milovať ruský jazyk, literatúru a kultúru. Takisto je možné recitovať doma zo staroruskej ľudovej slovesnosti („Nežri kak svinja.“), milovať Gogoľa a dcéru pomenovať po hlavnej postave diela Vojna a mier. Stále je možné navštíviť múzeum Bulgakova v Kyjeve, lebo zatiaľ ho nezasiahla žiadna ruská raketa,“ píše Holinová a dodáva, že byť rusofilom je teda úplne v poriadku.
„Čo v poriadku nie je, je obdivovať Putina, vojnového aj nevojnového vraha, ktorý sa správa podľa tradície zobrazenej vo vtipe „S kým susedí Rusko? S kým chce.“
Čítajte: Blaha videl v Moskve práčku. Tak už len vyprať
Načo je takýto štát?
Ak nič iné, tak stav zdravotníctva by mal prebudiť voličov, ktorí uverili Robertovi Ficovi, že momentálne za všetko môže Šimečka.
„Šimečkova prastará mama isto môže aj za to, že nám ročne zomrie niekoľko tisíc pacientov na odvrátiteľné príčiny, čo inak znamená, že ich zabil štát. A keby sme boli v Spojených štátoch, tak by sa rodiny takto zosnulých spojili a štát žalovali,“ píše publicista Michal Havran.
„Lenže vieme, kto je tu štát a že funguje ako neskolaudovaný rezort pri špinavom jazere a slúži už len tridsiatim rodinám, ktoré pociťujú zadosťučinenie pri zvyšovaní cien a zabíjaní pacientov, lebo tak im to kázali ich politici, ktorí s týmto štátom narábajú ako s krajinou rozvojového sveta.“
Čítajte: Načo je takýto štát?
Sekta na prokuratúre?
Môj kolega Peter Kováč zistil, že žilinská prokurátorka Lucia Pavlaninová, ktorá vyšetruje českú novinárku Kristínu Cirokovú pre reportáže o sektách, sama za tieto sekty v minulosti agitovala. Kolegov nabádala, aby venovali pozornosť učeniu sekty známej ako Tvorivá spoločnosť, a pozývala ich na online konferenciu spoločenstva.
Aj vďaka týmto zisteniam bude Pavlaninová čeliť disciplinárnemu konaniu. Generálna prokuratúra na čele s Marošom Žilinkom sa k prípadu zatiaľ nevyjadrila.
Zároveň sa novinári a aktivisti dostali do úlohy podozrivých z toho, že údajne propagovali „ideológiu antikultových hnutí“, keď o sekte informovali. Spomínaná Ciroková, ale aj Karolína Kiripolská z Investigatívneho centra Jána Kuciaka a český youtuber venujúci sa sektám Jakub Jahl s pedagogičkou Ivanou Škodovou údajne cielene diskreditovali Tvorivú spoločnosť.
Šírili vraj klamstvá, aby vyvolali záujem orgánov činných v trestnom konaní o hnutie AllatRa, resp. Tvorivú spoločnosť. Obe pritom aj ministerstvo vnútra označilo za hybridnú hrozbu so znakmi sekty.
Čítajte: Prokurátorka blízka sekte bude čeliť disciplinárke. Dosiaľ prehrešky kolegov aj sama posudzovala
Ďalšie články, ktoré sa vám páčili:
- Hamran v Aréne: Zavolali ma vypovedať k atentátu na Fica. Sedel som tam krútiac hlavou
- Mecom a Tauris dostali vážnu konkurenciu. Kto zarába na slovenskom mäse
- S modernizáciou železníc do Rakúska aj Česka meškáme roky. Bude to drahšie
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
