„Ako by sme pocítili grécky odchod z eurozóny?“ pýta sa v hlavnom článku najnovšieho Fóra novinár Robert Žitňanský. Netají, že okrem majiteľov jednoduchej pravdy to dnes nevie nikto, a to aj napriek tomu, že Grécko je vcelku zanedbateľnou súčasťou eurozóny.
Napriek tomu však dokazuje, že to nebude jednoduché: „Grécky problém vlastne nemá dobré riešenie. Tí, čo volajú po jeho okamžitom odchode, možno myslia na stabilitu eura a nemožno im to mať za zlé. Ale reči, že svojou menou by sa Grécko postavilo na nohy (masívnou devalváciou by sa grécka ekonomika stala konkurencie schopná na zahraničných trhoch), tak trochu prehliadajú fakt, že Grécko toho vyrába na vývoz len veľmi málo. Ešte aj malé Slovensko vyváža viac ako trojnásobok hodnoty gréckeho exportu.“
Čítajte viac v článku Prípravy na drachmageddon
„Už sme si zvykli slovenské filmy nekritizovať alebo kritizovať opatrne. Nie je v ťažkých podmienkach hrdinstvom každý jeden film? Nevyjadriť rešpekt, vďaku tvorcom, že ho vôbec dokončili? Zas prižmúriť oko nad tuzemským titulom? Znížiť latku, neodháňať divákov?“ Tieto otázky si pre zmenu kladie náš kolega Miloš Krekovič. Pustil sa tak do témy, ktorá sa na verejnosti veľmi nepreberá, ale azda už nastal čas, aby sa o nej začalo hovoriť. Ako napovedá už samotný titulok článku, slovenské filmy mnohí recenzenti hodnotia inak ako zahraničné tituly. Sú k nim zhovievavejší, pretože u nich stále pretrváva predstava, že živoriacu slovenskú kinematografiu treba bez výhrad podporovať.
Ako však píše Krekovič, slovenský film už nie je na umretie: „Vyhrabal sa z najhoršieho a od vlani sa naplno prejavuje efekt Audiovizuálneho fondu, ktorý ročne rozdeľuje okolo 5 miliónov eur. Za premiérou treba vidieť hmatateľné rozhodnutie komisie. Film podporený na úkor iných z verejných peňazí sa musí vedieť obhájiť, nie vydierať kritikov a prosiť ich o súcit.“
Čítajte viac v článku Zavrieme aj druhé oko?
Seriál o rozpade Československa pokračuje aj tento týždeň. Anna Šabatová, predsedníčka Českého helsinského výboru, sa zamýšľa nad tým, prečo rozchod prebehol tak hladko: „Mnohokrát som si tú otázku kládla v dobe oných dejov a nenachádzala som uspokojivú odpoveď. Pokúsila som sa k veci vrátiť štyri roky po rozdelení Česko-Slovenska vo svojej diplomovej práci, v snahe nájsť s odstupom času aspoň čiastočnú odpoveď v analýze českého mediálneho diskurzu z času tesne po voľbách v júni 1992. Teda v rozhodujúcej fáze lámania chleba.“
Jej odpoveď trochu rúca predstavu o tom, že nacionalizmus vládol len na Slovensku: „Bola som až zaskočená tým, ako stereotypne a s predsudkami české denníky (nie rovnakou mierou) Slovákov a Slovensko zobrazovali. Prevládlo úplne dichotomické videnie Česko-Slovenska, národno-partikulárne rozdelenie na „my“ (Česi) a „oni“ (Slováci).“
Čítajte viac v článku Rozchod za reformy
Smutno bolo vtedy, smutno je aj dnes. Ján Štrasser sa vo svojom článku venuje slávnej potravinovej pomoci, ktorá okrem chudobných zrejme pomohla aj niekomu inému. „Že štát nevie efektívne pomáhať, je smutné. A ešte smutnejšie je, že namiesto toho, aby sa to naučil, trpí na svojom tele rôzne pijavice, ktoré vedie efektívne kradnúť.“
Čítajte viac v článku Odtrhnuté od úst
