Píše reportér týždenníka Trend Pavel Sibyla (1978)
Môžeme sa smiať zo všetkých tých kolesíkov a martvoňov, akí sú hlúpi. Ale po pravde, dôvod na smiech majú oni.
Na jar tohto roku som sa ocitol v jednom kupé vo vlaku z Prahy s partiou slovenských seniorov. Opúšťali sme Kúty, keď sa jednému z nich, šľachovitému zhruba šesťdesiatnikovi objavil na tvári žiarivý úsmev, zanôtil na celý vagón „Hoj, vlasť moja“ a...
Nie, takto to nebolo.
V skutočnosti sa na jeho tvári objavil výraz podobný mimike človeka, ktorému práve odmŕzajú prsty na nohách a hlad zaháňa krúžkami citróna.
Kŕč na jeho tvári bol vyvolaný spomienkami. Prvá bola z polovice deväťdesiatych rokov, keď ako vodič nákladiaka musel na hraniciach v Kútoch znášať buzeráciu slovenských colníkov.
Druhá spomienka bola čerstvá. Starý pán prišiel pokosiť okolo rodičovského domu, keď sa pri ňom zjavil človek zo Západoslovenskej energetiky. Prišiel chalupu odpojiť od elektriny. Síce sa ukázalo, že na to nebol dôvod, no spoločnosť sa neunúvala prebrať situáciu s majiteľom a rovno poslala technika, nech dom odpojí zo siete. „Chytil som vidly, tie boli prvé po ruke a hnal som ho tam, odkiaľ prišiel,“ opisoval situáciu dedo.
V tomto roku je to dvadsať rokov od rozdelenia Česko-Slovenska. Tvrdím, že pre podobné skúsenosti bolo rozdelenie to najlepšie, čo sa Slovákom mohlo stať.
Pretože keby nebolo samostatnosti, nikdy by sme neuverili, ako škaredo sa k sebe dokážeme správať. Že to dokážeme aj sami, bez Maďarov či Čechov.
A teraz čo?
Pred necelým mesiacom sa na stránkach týchto novín Samo Marec ospravedlňoval za svoju generáciu, že Slovensko nezlepší. Čoskoro zareagoval Rado Ondřejíček úvahou O fašírke a generácii.
