Milé čitateľky, milí čitatelia,
na Silvestra bolo viac hluku a veľkolepejšie ohňostroje. Pravdepodobne tento obraz ostane v krátkodobej pamäti mnohých občanov Slovenska, keď sa spomenie tridsiate výročie vzniku samostatného štátu. Popritom, ak akékoľvek oslavy výročí, okrem tých osobných v rámci našich rodín, majú mať zmysel, tak by nevyhnutne mali prinášať zamyslenie, že kto vlastne sme a čo vlastne oslavujeme.
Populisti čoraz častejšie hovoria o hrozbách, ktoré číhajú v liberálnych kruhoch, aby rozložili našu identitu. O nemožnosti používať rovnaký meter demokracie, ako používajú tí, ktorí už nie sú začiatočníci v demokracii. Lenže ich definície slovenskej identity by vylúčili minimálne polovicu obyvateľov tejto krajiny.
Navyše, po dovŕšení tridsiateho roku existencie by už krajina nemala byť začiatočníkom v demokracii. Nesedia ani prirovnania, že veď aj po vzniku Spojených štátov ešte dlho, aj po tridsiatich rokoch, vyvražďovali pôvodných obyvateľov. My sme mali naporúdzi najlepšie skúsenosti krajín aj ich poučenia, mohli sme siahať po pravidlách a definíciách, ktoré sa osvedčili.
Nezačali sme budovať našu demokraciu uprostred pustatiny a nenosili nám posolstvá na koňoch z veľkej diaľky. Naozaj sa už nemôžeme odvolávať na detské choroby.
Zároveň vidíme, ako poňali niektorí politici sebareflexiu národa. Pokračujú v apeli na najnižšie voličské pudy a chcú nás definovať cez vymyslené hrozby. Chcú mať voličov, čo nenávidia, sú ustráchaní a ich jediná hodnota má byť v tom, že sú Slováci. Aj keď nie je jasné, čo to pre nich presne znamená. Okrem toho, že toto je ich krajina.
Čítajte: Naozaj chceme, aby Fico a Kotleba boli ďalšími otcami národa?
Ako kolegovia reflektovali na toto významné výročie?
Nedokázali sme ani len predstierať
Dospelosť by sme mali prejaviť aj tým, komu odovzdávame do rúk krajinu a nakoľko autenticky myslíme našu snahu zaradiť sa do demokratického sveta. Alebo či ju len predstierame. Aj túto myšlienku rozvíja vo svojej analýze kolega Peter Tkačenko.
Kladie si otázku, či sa vôbec v deväťdesiatych rokoch voličom chcelo do NATO. Vladimírovi Mečiarovi sa asi naozaj nechcelo.
„Do toho zapadá aj ohrdnuté zvolanie, že keď nás nechcú na západe, obrátime sa na východ. A vôbec, my predsa nie sme žiadni žiačikovia, aby nás nejakí komisári pre rozšírenie chodili kontrolovať, známkovali nás a karhali. Ibaže nič z toho nebolo prejavom skutočnej túžby spočinúť v objatí stále poníženej a grošom smrdiacej Moskvy, ktorá nedokázala zaistiť poriadok ani vo vlastnom dome. Bola to skôr frustrácia, že slovenská hra na predstieranie tentoraz nevyšla. Veď nebol všetkým dňom koniec,“ píše Tkačenko.
Čítajte: Vznik slovenského štátneho bytia je poznačený potrebou predstierať
Ojazdený opel
Publicista Michal Havran tiež pripomína, že Slovensko nie je a nebolo novým štátom.
„Je rovnako mladé ako ojazdený opel z AAA Auto bazáru, iba s novým technickým preukazom vo svojom iniciačnom momente, ktorý sa takmer premenil na katastrofu a chvíľu ňou aj naozaj bol. Je iba pokračovaním istého, dnes už čírejšieho formalizmu a súboru zvyklostí, ktoré si jeho zakladatelia zvykli nazývať podstatou štátnosti,“ píše Havran.
Podľa publicistu sa Slovensko oddalo formálne technologickej modernite, no zároveň svojou mentalitou zostalo „nielen v zvyklostiach pri saunovaní, ale aj vo verejnom živote a v politike, v atmosfére pohraničných štátov veľkej civilizačnej zrážky počas protitureckých vojen“.
Ostali sme krajinou, „ktorá má viac na symbolickej úrovni v politickej maniere a spôsobe spravovania štátu bližšie k Vladovi III., ktorý napokon premenil Valašské kniežatstvo a Transylvániu na základ moderného Rumunska, ako s inými, aj stredoeurópskymi regiónmi“.
Čítajte: Ako ďaleko je od Tajovského na Západ?
Čo teraz?
Publicista Samuel Marec tiež zdôrazňuje, že mať vlastný štát nemôže byť cieľ, ale musí byť prostriedok. Najmä ak „samostatné Slovensko nevzniklo z najlepších dôvodov ani najlepším spôsobom“.
Mnohí si priblíženie k západu zredukovali na materiálne bohatstvo. A žiaľ, niektorí politici chápali to bohatstvo skôr individuálne, pre seba, a nie ako bohatstvo národa.
„Tridsať rokov sme sa hnali za peniazmi, lebo sme si mysleli, že materiálne bohatstvo je všetko, že to je kľúč k šťastiu a práve v ňom spočíva priblíženie sa Západu. Potom sme však zistili, že to neplatí – peniaze predsa máme, aj tak sme nespokojní a ani ako na Západe to tu nevyzerá. Napriek tomu sa naďalej tvárime, že peniaze sú všetko. Dôležitý je ten dojem; pozrite sa na drahé autá pred panelákmi. Tvárime sa, lebo ak to tak nie je, čo potom,“ pýta sa Marec.
Lebo všetko ostatné – „občianska spoločnosť, transparentnosť, spravodlivosť a dalo by sa pokračovať – je totiž omnoho zložitejšie, trvá to dlhšie, aj to trochu bolí a za peniaze sa to kúpiť nedá. A tak si vyberáme jednoduchšie riešenie,“ dodáva.
Čítajte: Slovensko po tridsiatich rokoch je začarovaný kruh
Nelipnime na mýtoch
Publicista Árpád Soltész síce pripúšťa, že mýty majú obrovský význam, no niektoré z nich môžu byť aj vyslovene škodlivé, aspoň teda v podmienkach 21. storočia. Ani legenda o rytieroch spod Sitna nevznikla náhodou. „Veď koho by nepotešilo, keby zaňho vybojoval jeho vojny niekto iný?“
Soltész však upozorňuje, že kým budeme povolávať stále nových násilníkov, aby za nás vyháňali tých predošlých, lepšie tu nebude.
„Nepotrebujeme niekoho, kto Igora Matoviča vyženie z trónu a dá verejne popraviť v Trnave na rínku. Potrebujeme, aby ho niekto vymenil a nechal nás naňho v pokoji zabudnúť,“ píše.
„Ak sa neobrátime od romantických mýtov k nudnej praktickosti každodenného riešenia skutočných problémov, skončíme v stredoveku. Nie v tom mýtickom či romantickom, ale v reálnom, plnom útlaku, násilia a biedy.
Čítajte: Nechajme sitnianskych rytierov odpočívať v pokoji
Čo nás poháňa?
Aj kolega Milan M. Šimečka z Denníka N sa zamyslel nad tým, aká túžba vlastne poháňala Slovákov pred tridsiatimi rokmi.
„V princípe sa ich vidina samostatnej republiky opierala o dve túžby: chceme si vládnuť sami a svet má konečne uznať, že Slováci existujú. Obe túžby boli rozdelením Československa splnené, ale zároveň sa po 30 rokoch ukazuje, že to nestačí a že žiaden nový cieľ ani túžba nepribudli, o vidine ani nehovoriac. Vládneme si síce sami, ale zrejme horšie, než keby sme vládli spolu s Čechmi, a svet o nás síce vie, ale je nám to nanič, lebo sa o nás nezaujíma. Nemá totiž dôvod – ak práve nelyžuje Petra Vlhová.“
Čítajte: Odcudzený štát
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
