Päť slovenských autoriek a autorov píše z piatich miest Európskej únie. Texty ilustrujeme grafitmi z krajín, kde vznikli.
- Zuzana Kepplová: Od stola hovorím o frflaní
- Alexandra Salmela: Niekedy sa až hanbím, ako mi Únia uľahčila život
- Mária Danthine-Dopjerová: Moja slovenská identita sa znásobila o francúzsku
- Róbert Dyda: Zakliate kráľovstvo sa skončilo otvorením hraníc
- Svetlana Žuchová: Únii som vďačná, ale viem, že sa ešte máme čo učiť
Keď som dostal otázku, čo znamená pre mňa byť Európanom, hneď mi v pamäti vyskočilo niekoľko kľúčových zážitkov, počas ktorých som si uvedomil nielen geografický, ale najmä duchovný význam priestoru, ktorý vznikol podľa starého mýtu, keď na býka premenený Zeus uniesol princeznú Európu na Krétu.
Som rodený Prešpurák s výraznými rakúsko-uhorskými koreňmi. Prastarí rodičia vedeli lepšie po nemecky ako po slovensky, prvé slovo, ktoré moja teta prečítala, bolo PAUSE, keďže aj vysielanie ORF malo občas prestávky.
Večerníčkami môjho detstva sa stali najmä naháňačky Toma a Jerryho za spevu Uda Jürgensa Vielen Dank für die Blumen. Hity, ktoré som ako gymnazista počúval prostredníctvom stanice Ö3, som si mohol kúpiť zväčša len na ilegálnej burze pod bratislavským Mostom SNP. Socialistický Supraphon a Opus nemali peniaze na vydávanie platní svetových hviezd.
Mnoho Bratislavčanov sa cítilo pri pohľade z Hradu ako v zakliatom kráľovstve, hoci režim nás presviedčal o tom, že prekliati sú tí na druhom brehu Dunaja. Pri obmedzenej slobode pohybu si to mohol overiť málokto.
