Päť slovenských autoriek a autorov píše z piatich miest Európskej únie. Texty ilustrujeme grafitmi z krajín, kde vznikli.
- Zuzana Kepplová: Od stola hovorím o frflaní
- Alexandra Salmela: Niekedy sa až hanbím, ako mi Únia uľahčila život
- Mária Danthine-Dopjerová: Moja slovenská identita sa znásobila o francúzsku
- Róbert Dyda: Zakliate kráľovstvo sa skončilo otvorením hraníc
- Svetlana Žuchová: Únii som vďačná, ale viem, že sa ešte máme čo učiť
Milá Únia,
nepíšem Ti často a, pravdupovediac, pričasto na Teba ani veľmi nemyslím. Už dlho si súčasťou môjho života. Si ako vzduch, ktorý dýcham, relatívne čistý a neprekážajúci, nevnímam Ťa. Nevnímam Ťa, ale keď príde na vec, uvedomujem si, čo všetko si mi dala a ako Ťa vlastne potrebujem.
Spočiatku som k Tebe mala indiferentný vzťah. Vlastne ma nezaujímalo ani to prospechárske, ako z Teba budeme profitovať, načo nám budeš. Nepamätám si ani žiadny strach, či už svoj, alebo svojho okolia, z toho, čo by si nám mohla zobrať a čo Ti budeme povinní dať. V mojich očiach si bola okej, to je všetko – čo je od sotva dvadsaťročného skoročloveka so sklonmi k environmentálnym antiestablišmentovým hnutiam, myslím, dosť dobrá vizitka. Politika – a najmä tá naša vnútorná – sa mi javila ako čosi prízemné a špinavé, proti čomu sa dá buď len protestovať, alebo to absolútne ignorovať.
Prvýkrát som sa na Teba odvolala, keď som presviedčala rodinu o perspektívach štúdia fínčiny v Prahe. Argumentovala som vzácnosťou kombinácie dvoch malých európskych jazykov a niekoľkých väčších obligátnych k tomu a maľovala rodičom svoju svetlú tlmočnícku kariéru v Bruseli – však tam zaiste jazykovo zdatných ľudí bude treba, keď už raz budeme v tej Únii. Do vstupu do Tvojho spoločenstva nám vtedy chýbali dva roky, no vec sa považovala za jasnú. V Prahe som nakoniec absolvovala, no na tlmočnícku dráhu som sa ani nepokúšala dostať a namiesto Bruselu som skončila v Tampere.
Vďaka Tebe – a asi i nadštandardným bilaterálnym vzťahom Českej a Slovenskej republiky - som počas piatich rokov štúdia v legendárnom šore na cudzineckej polícii v Prahe stála len raz, na jeseň 2003. Brigádovať sa tiež dalo bez zbytočnej byrokracie. Odvody som platila, no chorá som našťastie nebola nikdy, takže som nemala šancu vyskúšať si v reáli ani funkčnosť povinného zdravotného poistenia, ani Tvoju modrú kartičku s hviezdičkami. A keďže úradom som sa vždy vyhýbala ako čert krížu, namiesto toho, aby som sa vôbec pokúšala zisťovať, na aké zdravotné a sociálne benefity v Česku majú nárok pri narodení dieťaťa dvaja nečeskí občania, každý z iného kúta Európy, sme s partnerom vyhodnotili, že je jednoduchšie zbaliť sa a presídliť do Fínska. Sociálny štát, rodinné väzby – lákavá kombinácia istoty a výhodnosti.
Vlastne Ti neviem povedať, nakoľko si mi začiatky vo Fínsku uľahčila Ty a nakoľko fínska rodina, domáci, čo sa vyznali v systéme a ubezpečovali ma, že úradov a úradníkov sa netreba až tak strašne báť. Tí si síce pri výkone úradných povinností mnohokrát s pochybnosťami listovali pracovnými manuálmi a klikali v systéme, považujúc Slovensko za vojnovými konfliktmi zmietanú krajinu kdesi na Balkáne, no napokon museli uznať, že ich nezavádzam, že som naozaj občiankou krajiny EÚ, ktorá má takmer rovnaké práva ako oni a značne menšie povinnosti dokladovať a zdôvodňovať svoj pobyt v krajine, než si pôvodne mysleli.
Priznám sa Ti, že netuším, aké by to bolo bývalo bez Teba. Takmer celý svoj dospelý život a celé obdobie rezidencie vo Fínsku žijem ako Tvoja občianka - občianka EÚ. Nedokážem porovnať súčasnosť so situáciou v časoch, keď sme sa my Stredoeurópania vylúpnutí spoza železnej opony už síce mohli relatívne pohybovať po svete, no vždy sme museli prekračovať hranice fyzické i mentálne. Nedokážem si predstaviť, aký bol svet vtedy, keď boli svety dva.
Viem však, ako sa odrazu život skomplikoval tým, ktorí odišli za štúdiom, za prácou a životom do Británie, a ako sa mnohí, i dobre etablovaní, po brexite vrátili.
Asi by som Ti teda mala poďakovať za milión pre mňa už prirodzených výdobytkov, ktoré mi umožnili a uľahčili život mimo domovskej krajiny - ďakujem Ti.
Dovoľ mi však, nech zo mňa prehovorí i obyčajný cestovateľ. Porozprávam Ti elementárne veci, ktoré by mali byť jasné všetkým občanom členských krajín, ktorí kedy vytrčili päty z rodného chotára: ako dobre a ľahko sa nám odrazu cestuje, aké pohodlné je nečakať na hraničných priechodoch tŕpnuc, či nám nechýba nejaký papier či povolenie (toto si svet na moment so stresom zopakoval počas pandemických opatrení) a pred prechodom istými kultúrno-geografickými oblasťami byť nervózni, či dokážeme fľašu, či iné všimné, určené na urýchlenie prechodu z krajiny do krajiny, odovzdať s dostatočne nonšalantnou prirodzenosťou, aké jednoduché je vystačiť si namiesto cengajúceho mešca plného rôznorodých mincí len s jednou menou a to tiež už väčšinou v podobe jednej plastovej karty, aké bezproblémové a lacné je ísť sa dať v prípade potreby ošetriť s modrou kartičkou európskeho zdravotného poistenia, aká dostupná je v súčasnosti v rámci krajín EÚ telekomunikácia a internet. Vďaka Tebe sa môžeme pohybovať slobodne a veľmi-veľmi jednoducho.
Niekedy sa až hanbím, ako si mi uľahčila život. Ako si zo mňa spravila privilegovaného občana prvého sveta.
Alexandra Salmela
- Rodáčka z Bratislavy vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU aj fínčinu v Prahe,
- jej po fínsky napísaný knižný debut 27 čiže smrť robí umelca získal niekoľko ocenení.
- je autorkou kníh Žirafia mama a iné príšery, Antihrdina, Strom, Fantazmagorický kamarát,
- jej najnovšia kniha sa volá 56, či?
- podieľala sa aj na dvoch úspešných knižných tituloch pre deti Mimi a Líza.
Nerada lietam, aj zo svojej jedinej návštevy Ukrajiny, Ľvova, som sa domov do Fínska trmácala autobusom. Bolo to v lete 2019. Cez ukrajinskú kontrolu náš autobus prešiel relatívne rýchlo, poľskí colníci však vybavovali tempom autobus za hodinu. V momente, ako vydali pokyn, cestujúci si museli zobrať všetku batožinu a spolu s ňou prejsť bezpečnostnou kontrolou letiskového typu, akurát natlačenou do ošumelej miestnosti colného baraku tretej kategórie: dve búdky, dva skrátené pásy batožinového skeneru, z ktorých tašky (tie pevné kárované umelé tašky na zips, i nám dobre známe z čias Miletičky) a kufre padali na kopu na dlážku, odkiaľ si ich zbierali tí cestujúci, čo úspešne prešli lustráciou colníkov. Všetci totiž neprešli. Všetci nemali dostatok dokumentov, pozývacích listov a správnych odpovedí. Bolo im patrične dané najavo, že sú odkundesi, podradné živočíchy snažiace sa votrieť, kam nepatria.
