Päť slovenských autoriek a autorov píše z piatich miest Európskej únie. Texty ilustrujeme grafitmi z krajín, kde vznikli.
- Zuzana Kepplová: Od stola hovorím o frflaní
- Alexandra Salmela: Niekedy sa až hanbím, ako mi Únia uľahčila život
- Mária Danthine-Dopjerová: Moja slovenská identita sa znásobila o francúzsku
- Róbert Dyda: Zakliate kráľovstvo sa skončilo otvorením hraníc
- Svetlana Žuchová: Únii som vďačná, ale viem, že sa ešte máme čo učiť
Drahá Európska únia!
Ešte si pamätám, aké to bolo bez Teba. Mala som dvanásť rokov a s rodičmi sme sa išli prejsť na Bratislavský hrad. Bolo leto 1989 a dobrá viditeľnosť. Hľadeli sme do diaľky a otec sa zasníval: Keď to dobre pôjde, možno sa nám podarí ísť do Viedne.
Dnes už vieme, že zakrátko nato nastali tie opojné dni. Otvorili hranice! Prvýkrát som ich prechádzala peši a práve s otcom. Môj otec bol ročník 1935, akurát by bol oslávil osemdesiate deviate narodeniny. Keď sme v roku 1990 prekračovali hranice, mal teda 55 rokov. Síce hovorieval, že v myšlienkach bol vždy slobodný, no vďaka životným okolnostiam si reálnu slobodu veľmi neužil. Našťastie sa však dočkal tejto jari, keď sme, ako vo sne, kráčali hrádzou v ústrety Rakúsku a otec, dieťa svojej doby, držal pas vo vystretej ruke, ako štít, kým colníci, vtedy trochu znudení, kývali: nezdržujte, ďalej, ďalej.
Je to jedna z mojich najmilších spomienok. V nadchádzajúcich rokoch sme zvykli chodievať spolu peši z Bratislavy do Hainburgu a naspäť. V hainburských potravinách sme si kúpili plechovku koly a piva a osviežení sme sa vydali na spiatočnú cestu.
Dnes už vieme aj to, že to opojenie dlho nevydržalo. V deväťdesiatych rokoch som sa stala pendlerkou. Občas som vyrážala z Bratislavy do Viedne autobusom o piatej ráno. Na tých istých hraniciach, cez ktoré nás pred pár rokmi púšťali mávnutím ruky, autobus zastavil. Niekedy bola ešte tma a mrzlo. Rakúski colníci ľahostajne pofajčievali pred autobusom. Pomaly, bez náhlenia, odhodili ohorky z cigariet a dali sa do kontrolovania pasov. Kam idete, pýtali sa a čuduj sa svete, každý mal namierené na návštevu strýka. A načo máte so sebou montérky? – chceli vedieť ďalej. Stávalo sa, že to niekomu neprešlo.
My, študenti, sme na tom boli celkom dobre, lebo hraničiari dali pokoj každému, kto s pasom ukázal aj oranžový rakúsky študentský preukaz. Keď začali z petržalskej stanice chodiť do Viedne vlaky, bola cesta síce pohodlnejšia, ale ponižujúce vypytovanie, kam a prečo cestujeme, ostávalo. Po príchode na Wien Mitte a neskôr na Südbahnhof som chodila do školy pešo, míňajúc kaviarne Aida, v ktorých ranné kávy pili takí, ako my.
A vlastne mám ešte jednu spomienku. Bola to možno prvá návšteva Viedne s rodičmi. Vôbec sme sa tam nevyznali, chodili sme podľa mapy. Keď som po takomto jednodňovom výlete večer v posteli zavrela oči, mihal sa mi pred vnútorným zrakom ruch Mariahilferstrasse. Na prvej z týchto ciest sme sa chceli spýtať na cestu. Oslovovali sme okoloidúcich v centre mesta, ale každý len sklopil oči a utekal ďalej. Vôbec sme tomu nerozumeli. Prečo sa nám každý vyhýba?
Svetlana Žuchová
- Vyštudovala psychológiu vo Viedni a medicínu v Bratislave,
- v Prahe absolvovala doktorandské štúdium a atestáciu v odbore psychiatria,
- niekoľko rokov žila v Mníchove a pôsobila na klinike v bavorskom Rosenheime,
- v súčasnosti pôsobí v Prahe ako psychiatrička,
- debutovala zbierkou poviedok Dulce de leche. Je autorkou kníh Yesim, Zlodeji a svedkovia, Obrazy zo života M., Dni matiek.
Na túto situáciu myslievam dodnes zakaždým, keď ma na ulici osloví niekto s otázkou, či nemám drobné, a ja len letmo pokrútim hlavou a zrýchlim krok. V ligotavých uliciach novo otvorenej Viedne sme boli sivá rodina vo vyčaptaných topánkach a nikto s nami nechcel mať nič spoločné. Otca, ktorý sa zakrátko na to stal na Slovensku univerzitným profesorom, považovali pri Hofburgu za žobráka. V tom čase nebolo výnimočné, aby členovia vedenia katedier trávili letnú dovolenku kopaním rakúskych kanálov. Predpokladám, že načierno.
