Päť slovenských autoriek a autorov píše z piatich miest Európskej únie. Texty ilustrujeme grafitmi z krajín, kde vznikli.
- Zuzana Kepplová: Od stola hovorím o frflaní
- Alexandra Salmela: Niekedy sa až hanbím, ako mi Únia uľahčila život
- Mária Danthine-Dopjerová: Moja slovenská identita sa znásobila o francúzsku
- Róbert Dyda: Zakliate kráľovstvo sa skončilo otvorením hraníc
- Svetlana Žuchová: Únii som vďačná, ale viem, že sa ešte máme čo učiť
Nedávno v kaštieli v Nohante, v dome, kde stále cítiť prítomnosť spisovateľky George Sandovej, spomenula pani, ktorá nás zámkom sprevádzala, že najkrajšia korešpondencia vo francúzskej literatúre sú listy medzi George Sandovou a Gustavom Flaubertom. Čítaním tejto brilantnej korešpondencie som strávila niekoľko príjemných týždňov.
V listoch posielaných medzi normandským Croisset a dedinou Nohant v oblasti Berry, sa vzájomne delia o peripetie tvorby, vymieňajú si priateľské polemiky. Napriek rozdielnym názorom sú napísané s dojímavým afektom. Flaubert frustrovane porovnáva svoje pomalé písanie s ľahkosťou a rýchlosťou písania Sandovej, píše o starostlivosti o matku a neter, Sandová o húževnatom záhradníčení a nociach strávených šitím oblečenia pre divadelné bábky, vyrábané jej synom Mauriceom, opisuje hry s vnučkami, ich povahy, nadchýna sa ich šikovnosťou.
Korešpondenciu, ktorá ma prenášala za písacie stoly Flauberta a Sandovej, som čítala vo francúzštine. Slová, citoslovcia, slovné zvraty, dojímavé oslovenia a vety na rozlúčku som vďaka dvadsiatim piatim rokom prežitým vo Francúzsku čítala v origináli, vnímala odtiene a ich znenie tak, ako ich mysleli, v duchu vyslovovali a na papier kládli Gustave Flaubert a George Sand.
Pred pár rokmi som strávila niekoľko mesiacov čítaním Hľadania strateného času. Chvíľami tak unesená konštrukciou, štylistickou dokonalosťou a psychologickou hĺbkou Proustových viet, že som si celé pasáže čítala sama pre seba nahlas. Vo francúzštine. Slová, ich zvuk, ich dosah na nuansy francúzskej spoločnosti začiatku 20. storočia som mohla cítiť a vnímať presne tak, ako ich sediac na posteli v izbe obloženej korkom vkladal na papier Marcel Proust.
Marguerite Duras, Guy de Maupassant, Leïla Slimani, Yasmina Khadra, Mohamed Mbougar Sarr, Jean Giono, Annie Ernaux, Emile Zola, Honoré de Balzac, Albert Camus, Simone de Beauvoir a nekončiaci sa zoznam mnohých ďalších. Ich príbehy čítané vo francúzštine, v ktorej som sa rokmi usalašila rovnako, ako som dovtedy bola pohodlne usalašená v slovenčine.
Dvadsaťpäť rokov života vo Francúzsku mi umožnilo dostať francúzsky jazyk pod kožu, do snov, myšlienok, vyjadrovania emócií, do podvedomia, zdvojnásobiť identitu, získať francúzsku a pritom nestratiť slovenskú. Rokmi som nadobudla pocit, že niektorým francúzskym slovám, výrazom, slovným zvratom rozumiem lepšie ako slovenským, stali sa mi útulnejšie a uvelebila som sa v nich ako pod teplou dekou pri kozube. Stali sa mojím druhým domovom.
Mária Danthine-Dopjerová
- Rodáčka z Piešťan absolvovala štúdium angličtiny a ruštiny, odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo na FiF UK v Bratislave,
- v štúdiu pokračovala aj na Sorbonskej univerzite v Paríži,
- od roku 1998 žije v Paríži, kde pracuje ako medzinárodná koordinátorka poisťovníckej maklérskej spoločnosti,
- je publicistkou a autorkou kníh Anglické idiómy pod lupou, Francúzske idiómy pod lupou, Paríž – moja láska, môj život, Paríž môj druhý domov, Parížske momenty.
Slovenské slová a vety z rodičovského domu, z kruhov piešťanských, gymnaziálnych, bratislavských, akademických, slová zo študentských prehýrených nocí a slová prešepkané na lavičkách, prefúknuté vetrom na vale pri Váhu a z nábreží pri Dunaji, si so sebou nosím v ruksaku ako základnú výbavu na prežitie. Nikto nevie, že okrem fľašky s vodou, peňaženky, pracovného počítača, mobilu a vreckoviek mám aj v parížskom metre v taške všetky moje slovenské slová a vety. Hoci ich zasypávam všeličím iným, 25 rokov si ich chránim, opatrujem, starám sa o ne, občas ich vyslovujem, aj vo francúzskej komunikácii umiestňujem, od prachu ofukujem.
Zo Slovenska som odišla ako 24-ročná študentka v čase, keď už som nebola nútená zameniť jednu krajinu za druhú, nemusela sa jednej identity vzdať, aby som mohla prijať inú, novú. Ako matka po pôrode druhého dieťaťa pochopí, že jej obava, či ho bude vedieť ľúbiť rovnako ako to prvé, aj moje obavy boli zbytočné, lebo láska sa v srdci nepomkýna, ale srdce príchodom nového dieťaťa narastie a láska sa násobí, tak sa aj moja slovenská identita znásobila o francúzsku. Nebijú sa, obe identity sa stali dobre si vychádzajúcimi sestrami.
Nové horizonty, ktoré mi poskytlo Francúzsko, francúzsky jazyk, francúzska mentalita a kultúra, zapustili korene tak pevne, že pre moje deti boli pilierom ich detstva. Moje deti odrastali na rozprávkach o vlkovi Garou, na chouquettes, čerešňovom clafoutis a pains au chocolat, tak ako ja som rástla na Dobšinského rozprávkach, omaminých pagáčoch a jablkovom pité.
Keď bol syn malý, mal asi desať rokov, spýtal sa ma, čo si predstavujem ako najhoršiu vec, čo by sa mi mohla stať. Kým som rozmýšľala nad odpoveďou, povedal, že preňho by bolo najstrašnejšie, keby zrazu zabudol rodný jazyk, keby odrazu nevedel ani slovo, nič by nemohol pomenovať, vyjadriť, čo cíti, na čo myslí, čo si praje, čo mu prekáža, nevedel by povedať kamarátom vtip a prerozprávať sen.
