Päť slovenských autoriek a autorov píše z piatich miest Európskej únie. Texty ilustrujeme grafitmi z krajín, kde vznikli.
- Zuzana Kepplová: Od stola hovorím o frflaní
- Alexandra Salmela: Niekedy sa až hanbím, ako mi Únia uľahčila život
- Mária Danthine-Dopjerová: Moja slovenská identita sa znásobila o francúzsku
- Róbert Dyda: Zakliate kráľovstvo sa skončilo otvorením hraníc
- Svetlana Žuchová: Únii som vďačná, ale viem, že sa ešte máme čo učiť
Napriek nezanedbateľným pobytom za horami a dolami, kde bol piesok predsa len nudne sypký a voda tekutá, nie naopak, ako nám sľubovali, sa vrátim za stôl v našej domácnosti. Nedeľné obedy sú totiž dodnes jednou z inštitúcií, ktoré požívajú dôveru a ochranu veľkej časti mojich krajanov. A práve tu, keď zahrkotali stoličky a zadky rodičov aj detí dopadli na svoje miesta, sa formovali aj moje názory na Európu.
Ešte než si naberieme polievku, treba povedať, že o Európe sa veľa nehovorilo. Zato mnoho času sa venovalo rozsúdeniu Ameriky a Ruska. Z akéhosi zvláštneho dôvodu, ktorý si azda zaslúži aj systematický výskum, sa členovia drobného národa radi videli v úlohe rozhodcov. Práve oni mali poukázať na faloš impérií a preukázať skepsu aj múdrosť vyhlásením, že si veľkí a mocní nemajú čo vyčítať, jedni aj druhí chybovali.
Zaujímavé je, že z týchto anekdotických porovnaní nemal vyjsť iný víťaz ako samotný rozhodca. Ktorý stojí stranou a prezieravo frfle na všetky strany. Pre istotu.
Takáto geopolitika od stola sa zakladala na predpoklade, že na nás aj tak nič nezáleží. O ničom skutočne nerozhodujeme, preto si môžeme zachovať postoj šomrajúcich svedkov, ktorí vyhlásia, že všetci sú nejako vinní, nikto nie je dokonalý a my na spory veľkých len doplatíme. Preto si aspoň doprajeme frflanie, o ktoré nás nikto neoberie.
Chcela by som takto od stola hovoriť o frflaní. Schopnosť sťažovať sa je totiž predsa len schopnosťou. Zároveň je to prístup k veciam verejným, istým druhom politického vedomia a životnej stratégie. Ako také si frflanie zaslúži priestor a seriózny prístup. Budem teda hovoriť o frflaní a o Európe.
...
Európa pri stole nie je, aspoň zatiaľ sa to tak zdá. Ale nie je to pravda. Súčasťou dobrého výkonu európanstva je totiž práve spomínané frflanie. Pestovanie si ponôs, nekonštruktívnej kritiky a skepsy. V tom sme naozaj skvelí, až priam svetoví. Isto, máme u nás svoj vlastný spôsob, ale frflanie sa dá považovať za spoločnú európsku hodnotu a životný štýl.
Jedným z pilierov frflania je možnosť porovnávať. Európa je ako stvorená na porovnávanie. Ajhľa, za hranicou majú lacnejší benzín. A tam za riekou zase o koliesko salámy na pizze viac. Za horami sú lepšie cesty. Tam majú vyššie platy, hentam zase lepšie školy. Žijeme v obklopení trávnikmi zelenšími u susedov. Z toho je človek rozčarovaný. Porovnáva, snaží sa to skĺbiť, jeduje sa.
Zuzana Kepplová
- Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave,
- doktorandské štúdium absolvovala na katedre rodových štúdií na budapeštianskej CEU a rok študovala kultúrne štúdie na State University of New York,
- pedagogicky pôsobila na Fakulte sociálních studií Masarykovej univerzity v Brne, hosťovala na budapeštianskej univerzite a na Karlovej univerzite v Prahe,
- pôsobila ako komentátorka v denníku SME, je politickou analytičkou,
- je autorkou kníh Buchty švabachom, 57 km od Taškentu, Reflux.
Mladý človek sa nabehá a nakombinuje. Starší si spomenie, aká to bola úľava, keď mal na regáli jeden jogurt a výmene nepravdivých informácií sa nemusel venovať v kutici nad počítačom, ale pekne postál v šore na vzduchu a utužil susedskú komunitu. Kým mladším pri frflaní pomáha mobilita, teda schopnosť presúvať sa, starší sa oddávajú porovnávaniu celých časových úsekov. Pričom v jednom boli vitálni a plní miazgy, v tom druhom už majú menej sily a menej porozumenia.
Nezávidím vám, že budete žiť v tomto svete, hovoria nám. Aj ľútosť nad tým, že sme mladí vo svete, ktorý nám zariadili, je formou frflania. Toto sme vám vyštrngali, tu máte. Nie je to bohviečo, ale zase v Afrike sú hladné deti, čo by ste nechceli, nevďačníci! Za chvíľu ich tu budete mať, už boli na stanici v Budapešti, už brodili cez Ipeľ a za chvíľu si sadnú tuto k stolu. Ale toho sa my, ak Boh dá, nedožijeme.
Povedzme si, kým príde misa so zemiakovým šalátom, rýchlo čosi o migrácii. Keď sa človek porozpráva so skutočným misionárom, môže mať pocit, že v tých najbiednejších častiach sveta sú najšťastnejší ľudia. Tancom oslavujú, keď im vykopú studňu, deťom zažiaria očká, keď sa môžu učiť o niekoľko hodín dlhšie pri žiarovke. Ale beda, keď nabijú mobil a pozrú sa, ako sa inde žije. Ako tí Slováci, ktorým prevádzači sľubovali, že v Amerike sú ulice dláždené zlatom, aj oni sa chcú pustiť za lepším.
Chceli by tiež porovnávať a napokon by sa chceli nebodaj aj naučiť frflať.
...
V Lampeduse potom ostanú hrať futbal v tábore, budú sa dívať na pridusenú sopku na obzore a keď prejdú za plot ako decká z letného tábora, v uliciach juhotalianskych miest stretnú seba samých predávať fejkové kabelky, zmiznú na zeleninových farmách alebo v podzemných dielňach. V tej chvíli, keď im prvýkrát napadne, že mali radšej klesnúť na dno mora, keď si dovolia sa nahlas posťažovať a urobia tak skôr, než sa zbláznia, keď to stihnú a dokážu zafrflať, keď im to prejde a nájde sa aj ktosi, kto to vypočuje, vtedy sa stanú Európanmi.
My si totiž môžeme dovoliť frflať. Nemusíme sa urputne snažiť držať úsmev na perách, môžeme povedať, že sa nemáme dobre. Že sme sa už mali lepšie. Alebo že vieme, že inde je to lepšie. Môžeme porovnať a uľaviť si trpkými rečami. Obklopení ďalšími ľuďmi, ku ktorým sa vzťahujeme touto kultúrou ponôs a horekovania.
Takto sa staráme o svoje duševné zdravie. Nezaťažujeme sa vďačnosťou či nenahovárame si, že sa treba len viac snažiť. A keď nás niekto urazí otázkou, ako sa nám vodí, vieme odraziť útok: „už keby bolo lepšie, neznesiem to“ alebo uvážlivé „pomaličky“, či východniarske „držíme sa hore koncom“.
Len ťažko si osvojujeme príbehy úspechu a tón optimizmu. Keď nás chvália, čosi od nás istotne chcú. A keď si nás nevšimnú a nepochvália nás, tiež je to dôvod na frflanie. Výborne!
...
Nad dupľou si spomenieme, že sme kedysi mali menej. Máme aj skúsenosť, aké to bolo, keď sme stáli na hraniciach. Keď sme chodili na dovolenky rozhorúčenou Karosou. Keď sme si brali k moru vlastné špagety. Mnohým sa to podarilo, zapojili sa do radostného konzumu. Do presúvania sa za zážitkami. Do hromadenia vzruchov. A ako na potvoru, zrazu Západniari začali jazdiť vlakmi, tmoliť sa po kaviarňach s vlastným pohárom a na letiskách si čapovať vodu do termosky.
Aby sme ich nedobehli! Z trucu a zlomyseľnosti otočili trendy. My plný vozík a rýchla móda. Oni just čosi iné. Len čo sme opustili klaustrofobické susedstvá sídlisk a pre zeleninu sa vybrali dieslom do supermarketu, oni zrazu hlásajú komunitné záhradky! Konečne siahneš po polotovare, hodíš ho do spotrebiča, aby si ušetril čas, ktorý chceš stráviť v aute dochádzaním na predmestie. A už to zase nie je vhodné!
To všetko je však len viac paliva pre frflanie. Správny Európan je citlivý na útlak a nespravodlivosť. Všade vidí krivdu. Citlivo ju vníma a hneď za tepla aj pomenúva. Bohatý priestor internetu používa, aby napísal, že už tu človek ani nemôže nič napísať! Svojich zástupcov posiela do relácií hovoriť, že ho nikde nevolajú, nemôže nič povedať a tlak politickej korektnosti naberá obludné rozmery amerických univerzít.
Európan sa sťažuje aj na tých, čo sa sťažujú. Chce, aby sa nesťažovali.
Ako nám len závidia usmievavé kultúry našu licenciu mať zlú náladu! Na verejnosti pozerať po ľuďoch celkom nepriateľsky. To si nemôže každý dovoliť. To je Európa!
