Milé čitateľky, milí čitatelia,
mnohí nositelia Nobelových cien, politici, ktorí hýbali dejinami, svetoznámi speváci a herci majú spoločné to, že v istom bode svojho života prepadli depresii, mali panické ataky, úzkosť alebo trpeli inou duševnou chorobou. A, samozrejme, mnohí z nich sa liečili. Dnes už veľa verejne známych ľudí otvorene hovorí o tejto skúsenosti – aj preto, aby robili osvetu.
Moja 13-ročná neter mi nedávno vysvetľovala, že jej spolužiačka dva mesiace nechodila do školy, musela sa liečiť, lebo jej duša ochorela a veľmi trpela. Hovorila o liečbe svojej spolužiačky s empatiou a kládla múdre otázky. Evidentne niektoré 13-ročné deti majú zrelší prístup a lepšie chápanie duševných chorôb ako Martina Šimkovičová, ministerka kultúry z vôle Roberta Fica.
Šimkovičová si pri duševných chorobách pravdepodobne predstavuje ľudí v kazajkách s penou v ústach. Pôvodne som chcela napísať, že si vybaví aj niektoré maľby Hieronyma Boscha, ale to by som jej umelecký rozhľad možno nadhodnotila.
Pred pár dňami zaútočila na bývalú šéfku Bibiany za to, že zamestnala dvoch ľudí, ktorí navštevovali psychiatra. „Najala si, milí novinári, aj takých dvoch, ktorí boli v psychiatrickej liečbe, ambulantnej. Bibiana je inštitúcia pre deti,“ vyhlásila Šimkovičová.
Asi očakávala, že po jej oznámení zavládne šok a hrôza z toho, ako Zuzana Liptáková „ohrozila“ deti v Bibiane. Šok a hrôza síce nastali, ale z ignorancie, zlomyseľnosti a obmedzenosti ministerky.
Ozvali sa odborníci na duševné zdravie a upozornili na stigmatizáciu ľudí s duševnou chorobou. Šimkovičovej slová môžu dokonca odradiť aj tých, ktorí potrebujú pomoc, aby ju vyhľadali.
Mávam občas náročné obdobia, keď sa v noci prebudím zo spánku, rozbúši sa mi srdce, nemôžem sa nadýchnuť, točí sa mi hlava a je mi na omdletie. Mám pocit, že mi zlyháva srdce. Zvyčajne to trvá od desiatich minút do pol hodiny. Niekedy to prichádza po náročnom dni, inokedy z ničoho nič – ako letná búrka. Je to panický atak a človek, u ktorého sa prejavuje, trpí panickou poruchou. Som vďačná, že som sa obrátila na odborníka a viem, čomu čelím.
Poznám mnohých novinárov, ktorí majú podobné problémy. Niektorým ich stavy zhoršuje online obťažovanie a verbálne útoky. Nie sú slabí – naopak, robia náročnú prácu, ktorá si vyžaduje veľké nasadenie.
Nad Martinou Šimkovičovou by sme mohli mávnuť rukou – neexistuje ani alternatívna realita, v ktorej by pochopila, čo sa jej vyčíta. Ako ministerka kultúry by mala šíriť osvetu a prispievať ku kvalite verejnej diskusie, ona ju však naopak zamoruje predstavami zo stredoveku a venuje svoj čas osobnej pomste za peniaze, ktoré občania odovzdávajú štátu cez svoje dane.
„Kultúra“ moci Šimkovičovej kádrov
Často hovoríme o devastácii, ktorú nominanti Slovenskej národnej strany zanechávajú na ministerstvách kultúry a životného prostredia. Devastácia nezahŕňa len zastavené projekty, odklonené štátne zdroje, zrušené zahraničné spolupráce, ohrozené druhy, vyrúbané lesy, nevídaný rozmach poľovníctva a následnú medzinárodnú hanbu.
Devastujú aj ľudský kapitál. Odborníci sú vydaní napospas ľuďom bez expertízy, rozhľadu a elementárnych zábran pri zneužívaní moci. Štát tak prichádza o ľudí, ktorí investovali roky do služby štátu, sú nositeľmi pamäti, ktorú každá inštitúcia potrebuje. Niektorí nominanti SNS z nich urobili objekty pre svoje chorobné mocenské hry.
Predstavte si, že váš nadriadený si sadne oproti vám, chrúme tyčinky a sleduje, ako pracujete. Predstavte si šéfa, ktorému nikdy nevyhovuje dĺžka vašej sukne, rukávov alebo iného oblečenia. Popritom nenosíte minisukne ani si nerozopínate blúzku po driek.
S akým pocitom by ste chodili do práce, keby vás nadriadený nazýval hadom a denne by sa vám vyhrážal trestným oznámením, a vy máte len iný názor? Bezmocne by ste sa prizerali, ako sa roky vašich snáh rozpúšťajú v kanáli, do ktorého vás hodil Robert Fico, len aby mal s kým vládnuť nad krajinou.
Čítajte: Tyčinky, hady a SNS. Kultúra moci Šimkovičovej kádrov
Už sedem rokov sme bez Jána a Martiny
Každý rok zbierame spomienky na dvoch mladých ľudí, ktorých nájomní vrahovia z okruhu Mariana Kočnera prišli zavraždiť do ich domova. Nebola to len zhoda náhod, že jednou z obetí bol novinár Ján Kuciak.
Aj keď sa Robert Fico snaží slovo novinár v súvislosti s vraždou vo Veľkej Mači nevyslovovať, akoby sa táto poprava mohla stať komukoľvek, knihovníkovi, baníkovi alebo aj jeho voličom. Martinu Kušnírovú tiež zavraždili preto, že bola snúbenicou novinára, že sa za neho chcela vydať.
Po siedmich rokoch sa môže zdať, že všetky spomienky máme pozbierané, všetky vyhlásenia napísané a už niet k tomu čo dodať. Nie je to tak. Rany sú stále otvorené a súčasná vláda svojimi krokmi v oblasti právneho štátu a Fico s vyjadreniami na adresu novinárov strká prst do rany.
Čítajte: Politici sa nepoučili. Vláda svojimi krokmi strká prst do rany
Kto ich dal zavraždiť? Nevieme
Publicista Michal Havran nám pripomína o čom všetkom hovorila vládna moc pred siedmimi rokmi aby „nemuseli hovoriť o tom, že vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nebola ani mafiánska poprava, ani dílerská stoka, ale politická vražda na objednávku za to, že Ján Kuciak nemilosrdným rozkrývaním vzťahov a väzieb ohrozoval nie biznis, ale politiku, teda presne tú politiku, ktorú sme tu v tom čase mali“.
A pamätáte si, že dodnes vlastne nevieme, kto bol „konečným užívateľom“ vraždy a že Marian Kočner za vraždu ani nesedí, pýta sa Havran.
„A bolo vtedy, pred siedmimi rokmi, počas chladného februárového rána, zaujímavé sledovať výraz na ich tvári, Na jednej strane zaskočení z udalosti, ktorá ich zmietla a na druhej možno aj výraz ľudí, ktorí tušia, čo sa stalo, alebo čo sa mohlo stať, keď v noci popravili Martinu Kušnírovú a Jána Kuciaka.“
Čítajte: Poprava Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej
Čo sa za sedem rokov pre novinárov zmenilo?
Dá sa súčasný stav v médiách označiť za normalizáciu? Zhoršilo sa právne prostredie pre novinárov a ako ich na Slovensku chránime? Ako by novinári mali pristupovať k dezinformátorom? Odpovede na tieto otázky nájdete v Aréne venovanej k stavu médií na Slovensku s Janou Krescanko Dibákovou.
Pozerajte: Aréna o novinárčine: Najväčší problém pre bezpečnosť novinárov v súčasnosti nie je legislatíva
Nový svetový poriadok. Neznie to dobre
Mesiac po inaugurácii Donalda Trumpa za prezidenta Spojených štátov, sa pod jeho vedením schádzajú vo Washingtone D. C. v Spojených štátoch konzervatívci na výročnej konferencii CPAC (Konferencia konzervatívnej politickej akcie). Tradičná výročná konferencia, na ktorej sa od roku 1974 formulovali postoje amerického konzervativizmu, sa v uplynulých rokoch zmenila na exhibíciu nacionálneho konzervativizmu, ktorý dnes zjednocuje všetkých oponentov liberálnej demokracie.
Ako vyzerá aliancia autoritárskeho populizmu a nacionálneho konzervativizmu, ktorý autokratom dodáva potrebnú ideologickú základňu? Prečítajte si analýzu Jakuba Fila, ktorý vysvetľuje ako sa nacionálny konzervativizmus približuje k národnému socializmu.
Čítajte: Chcete pochopiť, čo sa deje v Spojených štátoch aj na Slovensku? Nástup novodobých nacistov
Pamätáte si Arabelu?
Preslávila sa ako princezná Arabela v legendárnom seriáli Václava Vorlíčka. Kristína Kúdelová ale nebude spomínať vo svojom rozhovore s Janou Nagyovou na Rumburaka.
Hovorí s ňou o inej veľkej role, vďaka ktorej sa stala expertkou na krasokorčuľovanie. V chystanom filme Nepela českého režiséra Jakuba Červenku bude hrať trénerku Hildu Múdru.
Čítajte: Jana Nagyová: Nepela sa na ľade nevedel predať. Bál sa, že sa ukáže to, čo potreboval skrývať
Ďalšie články, ktoré vás zaujali:
- Štát spustil vlastné volebné prieskumy. SaS posiela hlboko pod hranicu zvoliteľnosti
- Dostať sa do vlaku zadarmo bude ťažšie, ceny lístkov pôjdu hore
- Ako sa veci nestali. A pritom stali
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
