SME
Sobota, 31. júl, 2021 | Meniny má IgnácKrížovkyKrížovky

Už nemá cenu míňať energiu na ľudí, ktorých nepresvedčíte (píše Jakub Filo)

Potrebujeme tých, ktorí problém akceptujú.

Požiare v kanadskom mestečku Lytton, kde len pred niekoľkými dňami namerali rekordnú teplotu takmer 50 stupňov Celzia. (Zdroj: SITA/AP)

Klimatológovia a vedci zaoberajúci sa klimatickou zmenou veľmi chápajúco, hoci s rovnakým znepokojením, pozerali v uplynulých mesiacoch a týždňoch na virológov, vakcinológov, ale aj obyčajných lekárov, keď rozhorčene sledovali záplavu hoaxov a nepravdivých tvrdení spojených najskôr s pandémiou koronavírusu a neskôr s očkovaním.

S ignorovaním a popieraním základných vedeckých faktov, často sa končiacim vážnymi verbálnymi útokmi, sa klimatológovia, ale aj klimatickí aktivisti stretávajú už desiatky rokov.

Je úplne bežné, že hneď, ako sa objaví akákoľvek nová vedecká štúdia o prejavoch klimatickej zmeny alebo článok v médiách, vynorí sa množstvo pochybovačov a domácich odborníkov, ktorí ich vedecké poznanie spochybňujú. Ikonickým lídrom tohto prúdu bol Donald Trump.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Otázka, ako týchto ľudí presvedčiť, ako im ukázať, že klimatická zmena je skutočná a čoraz rýchlejšími krokmi smeruje ku kríze, zaznieva v rôznych diskusiách aj na prednáškach často. Odpoveď je pomerne komplikovaná, pretože závisí od toho, s akými ľuďmi sa rozprávame, kde žijú, koľko majú rokov, ako žijú a podobne.

V spoločnosti existujú štyri skupiny ľudí.

  • Tí, ktorí klimatickú zmenu vnímajú ako problém a už dnes aktívne vyvíjajú kroky na hľadanie riešení. Už dávno nejde len o aktivistov či angažovaných vedcov, ale aj stále sa rozširujúcu skupinu laickej verejnosti.
  • Tí, ktorí si uvedomujú, že klimatická zmena problém je, odpovedia to napríklad aj v prieskume, ale doteraz sa z rôznych dôvodov neodhodlali alebo nezačali vyvíjať žiadne kroky na riešenie.
  • Tí, ktorí klimatickú zmenu ako problém nevnímajú. Buď nemajú dostatok informácií, alebo jednoducho ju nepovažujú za takú vážnu. Skôr než by s ňou súhlasili alebo nesúhlasili, je im táto téma ľahostajná.
  • Poslednou skupinou sú ľudia, ktorí klimatickú zmenu aktívne odmietajú z dôvodu, že nepovažujú súčasné vedecké zistenia za pravdivé alebo hodnoverné, alebo sa presvedčili o alternatívnych vysvetleniach.

Kedysi som bol presvedčený, že stojí zato vynakladať energiu na to, aby sme presvedčili ľudí v poslednej skupine.

Aj keď na riešenie klimatickej krízy potrebujeme zapojenie čo najväčšieho počtu ľudí, dnes si už nemyslím, že stojí zato míňať energiu na presviedčanie ľudí, ktorých nikdy nepresvedčíte. Nemáme čas na to, aby sme sa vybíjali v siahodlhých debatách a hádkach o tom, či klimatická zmena je skutočná. Lebo máme iba jednu možnosť.

Naopak ľudia, ktorí sú už dnes pripravení konať, potrebujú návody, informácie a rady, ako na to. A na nich by sa mala upriamiť naša pozornosť.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Falošné dôvody

Aj napriek tomu, že veľká časť ľudí klimatickú zmenu a globálne otepľovanie ako vedecký fakt a priori neodmieta, nie sú schopní podniknúť žiadne efektívne kroky na riešenie klimatickej krízy. A nie je to len otázka politikov, ale aj veľkej časti verejnosti vrátane tých, ktorí sa už na pyramíde angažovanosti nachádzajú na prvých poschodiach.

Prečo to tak je, analyzovali vedci z Univerzity v Cambridgei. Dôvody rozdelili do štyroch hlavných oblastí, z ktorých každá využíva iné metódy na zdôvodnenie nečinnosti.

Mnohé z týchto argumentov a dôvodov odvádzajú od zacielenia pozornosti na podstatu - transformácie kľúčových ekonomických systémov a spôsobov nášho života na ich uhlíkovo neutrálne alternatívy.

1. Konať by mal niekto iný

"Slovensko je malé a jeho emisie vo svetovom meradle nič neznamenajú, preto by mali konať najmä veľké štáty ako USA a Čína."

Poukazovanie na to, že zásadné kroky by mal vykonať niekto iný, len nie my, je jedným z častých argumentov aj v slovenskej verejnej debate. Napríklad z hľadiska aktuálne vypúšťaných ročných úrovní emisií sa proti takémuto pohľadu nedá namietať. Chýba mu však širší kontext.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Zužuje diskusiu iba na čísla a neponúka hlbší komplexnejší pohľad na dôvody a príčiny klimatickej krízy - napríklad otázky klimatickej spravodlivosti, že väčšinu kumulovaných emisií na svete majú historicky na svedomí západné krajiny, alebo sociálne nerovnosti, keď väčšinu emisií má za následok činnosť malého percenta najbohatších na planéte.

Prenášanie zodpovednosti môže mať niekoľko podôb:

Individualizmus - za riešenie klimatickej krízy nie je zodpovedný žiadny osamotený jednotlivec, žiadna konkrétna alebo žiadny konkrétny z vás. Preto ani riešenie nespočíva len v individuálnych a osobných riešeniach. Áno, samozrejme, riešenie potrebuje na konci dňa väčšinu, ale zodpovednosť za prijatie rozhodnutí aj tak leží na pleciach politikov, firiem a lídrov. V súčasnosti sa práve s týmto konceptom snažia pracovať niektoré firmy a subjekty, zväčša predstavitelia znečisťujúceho priemyslu, najmä s cieľom preniesť vo verejnej debate vinu a zodpovednosť za riešenie klimatickej krízy na iných.

A-hen-tí-čo-izmus - ukazuje na iných, porovnáva našu uhlíkovú stopu s inou alebo hovorí, že kým iní nezačnú niečo robiť, nemusíme ani my. Často tento pseudoargument zaznieva práve proti Číne, ktorá je dnes kumulatívne najväčším producentom skleníkových plynov na svete na ročnej báze. Toto tvrdenie však nezohľadňuje, že napríklad v prípade prepočítania emisií na obyvateľa stále dominujú západné krajiny, alebo tiež princíp klimatickej spravodlivosti vyjadrený aj v Parížskej dohode, ktorý umožňuje menej rozvinutým krajinám v záujme dobiehania životnej úrovne západných krajín produkovať prechodne viac emisií.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Sólo hráč - argument znie: ak sa my pokúsime transformovať ekonomiku a niekto iný nie, získa výhodu a môže to ohroziť našu ekonomiku. Často sa používa najmä v prípade ťažkého priemyslu, ako sú napríklad oceliarne. To však nemôže byť dôvodom na to, aby sme sa o zmenu neusilovali. Navyše negatívne dosahy obsiahnuté v tomto falošnom argumente sa dajú riešiť zavádzaním účinných nástrojov, ktoré navyše budú motivovať týchto sólo hráčov, aby takisto pristúpili ku klimatickým riešeniam. Napríklad zavádzanie uhlíkového cla.

2. Zásadná zmena nie je nevyhnutná

Najjednoduchšie je nezmeniť nič. Nielenže by to vyhovovalo našej pohodlnosti, navyše by sme nemuseli investovať zdroje, ktoré na zmenu budú nevyhnutné. Jediný problém je, že nezmeniť nič znamená oteplenie do konca storočia o viac ako štyri až šesť stupňov Celzia a aj tieto hodnoty sa v takom prípade javia už ako optimistickejší scenár.

Lenže práve apel na našu pohodlnosť tvrdením, že až taká zásadná zmena nie je nevyhnutná a stačí spraviť iba kozmetické úpravy, nás opäť odvádza od skutočného cieľa.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Technooptimizmus - v prípade technooptimizmu ide asi o najväčšiu zradu súčasnosti. Aj plán Európskej únie na dosiahnutie uhlíkovej neutrality v roku 2050 dnes počíta s technológiami, ktoré buď ešte vôbec nie sú vynájdené, alebo minimálne ich komerčné použitie vo veľkom meradle je roky vzdialené - napríklad uhlíkovo neutrálne lietadlá alebo zariadenia, ktoré dokážu z atmosféry odčerpávať oxid uhličitý v naozaj efektívnych objemoch. Klimatická zmena prebieha tu a teraz a doslova sme spálili uplynulých štyridsať rokov, keď sa mohla spoločnosť transformovať oveľa jednoduchšie. Pokračovať ďalej, akoby sa nič nedialo, a očakávať, že nás spasí nejaká budúca technológia alebo nový energetický stroj, nie je riešenie. Už dnes vieme, čo máme urobiť, a v zásade máme všetky dostupné technológie na naplnenie tohto cieľa. A nie, nemáme sa vzdať hľadania technologických riešení. Určite majú v uvažovaní o budúcnosti svoje miesto. Nemôžeme sa však na ne spoliehať ako na jediné riešenie.

Riešenia založené na fosílnych palivách - tvrdenie, že riešenie je v zelenších fosílnych palivách alebo zelenších technológiách, ktoré nakladajú s fosílnymi palivami efektívnejšie, sa objavuje aj na Slovensku. Príkladom je snaha slovenskej vlády zaradiť zemný plyn medzi zelené riešenia. Určite tento argument budete počuť v najbližších rokoch aj od predstaviteľov existujúceho fosílneho priemyslu. Realita je taká, že ak chceme naplniť ciele Parížskej dohody nepresiahnuť oteplenie o 1,5 stupňa Celzia do konca storočia, musíme staré fosílne projekty urýchlene transformovať a nové už neotvárať. Zostávajúci uhlíkový rozpočet, ktorý nám zostane po dosiahnutí uhlíkovej neutrality, musíme využívať na oblasti, z ktorých nie je možné emisie vylúčiť, napríklad poľnohospodárstvo.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Veľa sľubov, málo činov - postoj typický najmä pre politické elity a politických lídrov. Realita je taká, že podpisom Kjótskeho protokolu v roku 1998 deklarovali štáty záväzky znižovať emisie skleníkových plynov, no tie celosvetovo každoročne rastú. Prísľuby, plány a stratégie sú dôležité, aby sme chápali, odkiaľ a kam chceme na ceste zmeny ísť a ako ju máme vykonať.

Cukor a bič (dobrovoľné verzus prikázané) - tento argument hovorí o tom, že ľudia budú síce prijímať z ich pohľadu pozitívne riešenia (cukor), ako napríklad dotácie na elektromobilitu alebo obnovu domov, ale budú radikálne odmietať negatívne riešenia (bič), ako napríklad zvýšenie dane na uhlíkové palivá alebo letenky. A preto vlastne nemá zmysel tieto negatívne opatrenia zavádzať. V skutočnosti však budú nevyhnutné a čím neskôr prídu, tým budú výraznejšie. Ale pozerať by sme sa na ne mali ako na príležitosť vykonať také systémové zmeny a ponúknuť ľuďom také riešenia, ktoré budú akceptovať ako alternatívu. Ak vláda zavedie uhlíkovú daň na základe princípu znečisťovateľ platí aj na osobné motorové vozidlá, určite sa to stretne s nevôľou. Ak však zároveň vytvorí funkčné, moderné a napokon aj dotované systémy dopravy, verejnosť bude náchylnejšia negatívne opatrenia prijať, aj keď sa nedá očakávať, že ich prijme s ováciami.

Skryť Vypnúť reklamu

3. Zdôrazňovanie nevýhod

"Považujem to trošku za populistický krok, taký nezodpovedný, že niečo požadujeme, ale zároveň vlastne nevieme dať nejakú analýzu výdavkov a povinností, ktoré to všetko bude niesť," zaznelo počas jedného z rokovaní o klimatickej petícii z poslaneckých lavíc.

Zameriavanie sa len na nevýhody riešení a nevyhnutných zmien, samozrejme, spôsobí, že veľká časť verejnosti ich nebude chcieť vykonať.

Perfektné politiky - snaha o dokonalé politiky a riešenia napokon povedie k tomu, že sa riešenia neprijmú nikdy. Nie je totiž šanca pripraviť takú legislatívu a projekty, ktoré budú vyhovovať všetkým a každý s nimi napokon bude súhlasiť. Takéto odkladanie riešenia a konkrétnych systémových zmien napokon povedie k tomu, že ich aj tak budeme musieť prijať s oveľa väčšími dosahmi.

Apel na dobrý životný štandard - s tvrdením, že fosílne palivá môžu za náš vysoký životný štandard, sa nedá nesúhlasiť. Môžu však aj za to, že sa za posledných 150 rokov oteplilo o jeden stupeň a do konca storočia sa môže otepliť o ďalšie tri, čo prinesie obrovské spoločenské, ekonomické a ľudské náklady. Argumentovať preto tým, že opustenie fosílnych palív bude znamenať zníženie životného štandardu, je nesprávne. Ako sme si ukázali, aj náš pohľad na to, čo znamená vysoký štandard, sa musí zmeniť. Ak si dnes pod ním predstavujeme dve autá pred domom, letecké dovolenky alebo nadspotrebu, tak áno, tento vysoký životný štandard nebude možný. Môžeme si však pod ním predstaviť aj kvalitnejšie, modernejšie a lacnejšie bývanie, kvalitnejšie a čerstvejšie potraviny, zdravšie ovzdušie a menej prostriedkov vynaložených na riešenie dosahov klimatickej zmeny.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Apel na sociálnu spravodlivosť - argument o potrebe zachovania pracovných miest a nezvyšovania nákladov pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva budeme v najbližších rokoch počúvať často, najmä z politických kruhov. Ak máme byť úprimní, zmena hospodárstva a ekonomiky na uhlíkovo neutrálnu si vyžiada zmenu niektorých pracovných oblastí, a teda rušenie niektorých typov existujúcich pracovných miest alebo zvýšenie niektorých nákladov. A hovoriť, že to bude jednoduché, by bolo klamstvo. Ak však politici používajú tieto argumenty na odďaľovanie riešení, sú pokrytci. Pretože práve ich úlohou je využiť existujúce zdroje, aby dokázali podporiť rozvoj nových pracovných miest v moderných oblastiach a takisto nastaviť systém tak, aby chudobní nemuseli na zmenu ekonomiky doplácať.

4. Vzdávanie sa

Občas zámerne používame silné slová. Klimatická kríza, katastrofa, koniec ľudského druhu. Naším cieľom je občas zatriasť ľuďmi, ktorí majú pocit, že klimatická kríza nie je skutočná a že sa ich netýka. Ale vzápätí dodávame, že máme nádej a snažíme sa ponúknuť riešenie.

Potom sú tu však ľudia, ktorí tézu o konci sveta takpovediac povýšili na dôvod, prečo proti klimatickej kríze už nerobiť nič.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Zmena je nemožná - matematika emisií skleníkových plynov vychádzajúca zo súčasného poznania je neúprosná. Ak budeme pokračovať v tempe vypúšťania oxidu uhličitého ako doteraz, najneskôr o desať rokov naplníme objem potrebný na udržanie pod oteplením o 1,5 stupňa Celzia a o ďalších desať rokov aj o dva stupne. Preto zaznievajú hlasy, že sa o zásadnú zmenu hospodárstva a ekonomiky nemusíme usilovať, že stačia menšie zmeny a viac energie sa má minúť na prípravu na zmenený svet. Je to omyl. V skutočnosti potrebujeme oba prístupy. Klimatická zmena sa neskončí v momente dosiahnutia úrovne dvoch stupňov, bude pokračovať storočia. Mali by sme sa však snažiť, aby jej dosahy boli čo najmenšie. Zároveň sa musíme na ne pripravovať. Je to spojená nádoba, ktorú nie je možné rozdeliť. Súčasťou tohto prúdu argumentov je aj názor, že ľudská spoločnosť sa zmeniť nevie alebo zmeny nie sú vykonateľné v demokratickej spoločnosti.

Doomizmus (od slova doom - koniec sveta) - niektoré z týchto hlasov idú ešte ďalej a hovoria dokonca o konci sveta. Realita je taká, že ešte stále máme šancu na zmenu.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Zbytočné odďaľovanie

Všetky vyššie vymenované dôvody sú falošné a spôsobujú jedinú vec. Odďaľujú začiatok nevyhnutných osobných aj systémových zmien.

Hľadanie akýchkoľvek dôvodov, ako sa zmena nedá vykonať alebo prečo by sme ju vôbec nemali robiť, skracuje čas medzi súčasnosťou a momentom, keď už akýkoľvek náš krok nepomôže nenaplniť stanovené ciele.

Aj v budúcnosti bude znamenať menej oxidu uhličitého menej oteplenia, ale ak nič neurobíme, už o dvadsať rokov si to budeme hovoriť vo svete globálne teplejšom o dva stupne.

A čo povedať tým, ktorí klimatickú krízu odmietajú a neveria vede? Ak vám nestačí to, čo vidíte dnes, stačí počkať ešte niekoľko rokov. Potom to už nebude možné zastaviť.

Chcete dostať upozornenie na najnovší článok tohto autora?
Objednajte si notifikáciu priamo na váš e-mail.
Odoberať autora na email
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Prevádzkovatelia zatvárajú svoje bary na Mykonose. Vláda totiž zakázala nočnú prevádzku reštaurácií a barov v niektorých najvyhľadávanejších dovolenkových destináciách.

Mykonos si užil týždeň voľnosti, môže sa to zmeniť.


16 h
Ján Volko.

Sledujte letnú olympiádu online.


Sportnet a 1 ďalší 14 h
Michal Serbin.

Za únosom Kováča videl od začiatku SIS.


a 1 ďalší 16 h

Neprehliadnite tiež

Karikatúra denníka SME (Hej, ty!).


17 h
Zuzana Kepplová.

Kollár ťaží zo zbabelosti svojich kolegov.


22 h
Jindřich Šídlo, komentátor SeznamZpravy.cz.

Český premiér sa chystá na súboj v špecifickom kraji.


23 h
Ústavný súd SR.

Paušálne prijímanie rovnakých opatrení pre očkovaných a neočkovaných nie je možné.


Peter Zmeko 24 h