Bez Povstania by nebolo republiky. Boj sa opäť odohral v 90. rokoch

Autor je bývalý politik a veľvyslanec v Česku

Po 17. novembri 1989 do politického diskurzu na Slovensku priam vtrhla téma vojnovej Slovenskej republiky. Bolo to najmä pričinením ľudáckej povojnovej emigrácie, ktorá po návrate na Slovensko dostala priestor prezentovať svoju historickú mytológiu a mohla argumentovať, že ľudáci a katolíci sa stali obeťami komunizmu.

Prišli pokusy rehabilitovať aj glorifikovať prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Pokusy prihlásiť sa k 14. marcu ako k slávnej historickej udalosti a postaviť súčasnú Slovenskú republiku na tejto tradícii. Relativizovali sa neprávosti a zločiny, ktoré sa udiali v rokoch 1939 až 1945.

Stali sme sa svedkami akejsi negácie negácie. Po odmietnutí komunistickej interpretácie Slovenského národného povstania, jeho príčin a dôsledkov sa ponúkal ľudácky výklad Povstania ako boľševického puču proti slovenskej samostatnosti a označenie 29. augusta za čierny deň slovenských dejín.

V Česku aj v zahraničí to vyvolalo ohlasy, že Slovensko je politicky nevyspelé, nacionalistické, separatistické a kvázifašistické.

Neschopnosť rozlišovať medzi politickými prúdmi na Slovensku usilujúcimi sa o nápravu federácie a hádzanie všetkých, ktorí nesúhlasili s podobou spoločného československého štátu do jedného mecha ako nacionalistov, separatistov a Tisových pohrobkov, skomplikovala aj rozhovory o štátoprávnom usporiadaní. Tiso sa stal symbolom všetkého zlého na Slovensku a príklon k nemu sa nezriedka pripisoval Slovákom ako takým.

80. výročie Slovenského národného povstania

Sériu textov o vojnovej Slovenskej republike a Slovenskom národnom povstaní pripravujeme v spolupráci so Slovenským protifašistickým hnutím. Zatiaľ vyšli:

Odpoveď slovenských historikov

Atak ľudáckej národnej mytológie šírenej najmä Františkom Vnukom a Milanom Ďuricom, ktorý ju neskôr spísal v učebnici Dejiny Slovenska a Slovákov, ale aj domácimi publicistami, mal za cieľ vsugerovať občanom pocit, že kto nechce, aby dnešná republika nadväzovala na vojnový slovenský štát a kto neodsudzuje Povstanie, necíti národne a nie je dobrý Slovák. Na to bolo treba odpovedať.

Najmä Historický ústav SAV zohral obrovskú úlohu. Historici si nedali nanútiť falošnú dilemu, ktorú v roku 1991 formuloval František Vnuk, že nádej na prežite majú iba vtedy, ak prijmú výsledky exilovej historiografie. Dokázali si rýchlo poradiť s deformáciami vo vnímaní obdobia po roku 1938 a Povstania pod vplyvom komunistickej propagandy.