Tisov režim pálil na mnoho terčov - doma aj za hranicami

Aký bol obraz nepriateľa v propagande vojnovej Slovenskej republiky 1939 - 1945.

Autor je profesor na Katedre všeobecných dejín FF UK

Umberto Eco v eseji Vytváranie nepriateľa napísal, že „mať nepriateľa je dôležité nielen na to, aby sme vymedzili vlastnú identitu, ale aj na to, aby sme si obstarali prekážku, s ktorou môžeme porovnávať svoj systém hodnôt, a na ktorej môžeme pri konfrontácii predviesť svoju hodnotu“.

Problém hľadania identity, národnej, konfesionálnej, sociálnej atď., je legitímny proces. Nachádzanie inakosti v spoločnosti je emocionálne i sociálne normálny postup (pozri generačná inakosť). Je však problematické, ak sa v určitom momente tento proces zmení na štátom určenú direktívnu schému „My – Oni“. Následne sú „Oni“ predstavovaní ako oponenti, protivníci, ktorí sa postupne stali nepriateľmi, ktorých treba eliminovať, pretože bránia národnému a štátnemu rozvoju Slovenskej republiky (1939 – 1945), ako si ho predstavovali predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorí od októbra 1938 do konca vojny ovládali slovenskú politiku.

80. výročie Slovenského národného povstania

Sériu textov o vojnovej Slovenskej republike a Slovenskom národnom povstaní pripravujeme v spolupráci so Slovenským protifašistickým hnutím. Zatiaľ vyšli:

V tom prípade existovali inštitucionálne možnosti na vytvorenie štátnej propagandy, ktorá mala občanom predkladať takýto obraz sveta. Bol to Úrad propagandy (na jeho čele potupne stáli Alexander Mach, Karol Murgaš, Tido J. Gašpar), cenzúra, ktorá zasiahla do novín i rozhlasu. Zákaz vydávania viacerých periodík. Isteže vládnu propagandu ovplyvňovali aj vystúpenia samotných politikov HSĽS (Jozefa Tisa, Vojtecha Tuku, Alexandra Macha).

Slovenský štát ako satelit

Iba pripomeniem, že Slovensko získalo v roku 1939 svoju štátnosť ako dôsledok politického ovládnutia strednej Európy nacistickým Nemeckom. Satelitizmus slovenského štátu bol daný už „ochrannou zmluvou“, ktorá jasne určovala, že Slovensko musí svoju vojenskú a zahraničnú politiku koordinovať s nacistickým Nemeckom a na jeho území budú v „ochrannej zóne“ umiestnené nemecké vojenské jednotky.

Táto orientácia Slovenskej republiky jasne determinovala aj obraz „nepriateľa“. Druhá svetová vojna znamenala, že svet sa postupne rozdelil na dve nepriateľské zoskupenia – nacistické Nemecko a jeho spojenci. Na druhej strane „Spojené národy“ – teda veľmoci USA, Veľká Británia a ZSSR s ich spojencami. Svetová vojna musela byť rozhodnutá v zmysle – Kto z koho. Tertium non datur!

Z tohto pohľadu je preto jasné, že Slovenská republika ako satelit nacistického Nemecka sledovala aj v propagande „obraz nepriateľa“ z pohľadu nemeckého spojenca. Ako nacistické Nemecko postupne zaútočilo na jednotlivé štáty – tieto sa stávali aj nepriateľmi Slovenskej republiky.

Toto sledovanie politiky nacistického Nemecka viedlo až k orwelovským obratom v propagande. Veľkému Hitlerovi sa bolo treba prispôsobiť. Takúto zmenu možno nájsť po podpísaní paktu Molotov – Ribbentrop, keď logický antiboľševizmus režimu na Slovensku musel byť dočasne zmiernený. Dokonca Jozef Tiso prispôsobil pôvodnú antikomunistickú rétoriku, na zjazde HSĽS v jeseni 1939 pripomenul: „Volili sme nemeckú a tejto orientácii sa držíme, lebo jej veríme. Som presvedčený, že z tejto orientácie vyvinie sa to, čo už dávno sa malo uskutočniť, aby sa v Európe Germáni dohodli so Slovanmi a tieto dve mocnosti, aby vypudili z Európy klamstvo, klamárstvo a obchodnú politiku, ktoré na jatky ženie, keď treba aj najbližších, aby svoje peňažné žochy naplnili."

Isteže situácia sa zmenila v roku 1941, keď sa začala realizácia plánu Barbarossa. Opačná situácia bola v prípade priateľa – fašistického Talianska, keď po páde Mussoliniho v roku 1943 sa „badogliovský režim“ stal nepriateľom.

Postavenie priateľa

Ak chceme sledovať propagandu za vojny na základe schémy „My – Oni“, musíme najprv definovať z hľadiska politiky HSĽS otázku „priateľa“. V tomto ohľade postavenie nacistického Nemecka bolo jednoznačné. Tretia ríša bola garantom existencie Slovenskej republiky. Jozef Tiso to jasne definoval a tým určil aj smer slovenskej dobovej propagandy, keď povedal: „Stojíme teraz na začiatku svojho samostatného života. Vďaka Bohu a vďaka veľkému vodcovi nemeckého národa Adolfovi Hitlerovi dostali sme vedenie osudov svojich do vlastných rúk."

Plagát z roku 1939 - Nerozlučné je naše priateľstvo. (zdroj: archív E. Nižňanského)

Po porážke Francúzska v roku 1940 Tiso priam hagiograficky vykreslil Hitlera ako mierotvorcu: „Heroický boj nemeckého národa vedie Vodca, ktorý nielen že celou svojou bytnosťou je spojený so svojím národom v práci a v boji, ale ktorý len v poslednej chvíli siahne k tak hroznému prostriedku, ako je vojna. Führer nie je krvilačný. Führer nie je slávybažný. Führer nie je deštruktívny, lež kladne stvárajúci radostný sociálny život národa svojho a národov Európy. Vojnu z tej duše nenávidí, ale siahne po nej, keď iného východiska už niet. (...) sprevádzame jeho i novší nástup nemeckej armády so živým želaním Božského požehnania a čím skoršieho konečného víťazstva.“

Obraz priateľa – nacistického Nemecka – sa stal alfou a omegou propagandy. Tento pretrval až do horkého konca. Predstavitelia režimu si veľmi dobre uvedomovali, že existencia štátu je spojená s víťazstvom nacistického Nemecka vo vojne. Bolo logické, že víťazstvo antihitlerovskej koalície neprežije.

Môžem znovu citovať prezidenta Tisa, ktorý 14.marca 1945 napísal: „Príslovečná úprimnosť a vernosť slovenského vojaka prikazuje nám vernosťou odplácať veľkodušnosť a úprimné priateľstvo Veľkonemeckej ríše, ktorá je nielen vedúcou silou európskej pospolitosti, ale aj tiež na čele tých mocností, ktoré uznávajú našu národnú samobytnosť a štátnu samostatnosť. Z vernosti vyrastlé priateľstvo, posvätené už vyliatou krvou našich hrdinov, je čestným záväzkom pre všetkých nás žijúcich Slovákov, aby sme v boji (...) vytrvali (...) a za konečné víťazstvo nášho hesla ´Za Boha, za národ´ všetko, životy i majetky obetovali“.

Tiso dokonca išiel tak ďaleko, že v roku 1942 tvrdil: „Boj proti Poľsku i protiboľševické ťaženie boli najpozitívnejšími krokmi, ktoré sme učinili na zabezpečenie národa." Z pozície extrémneho nacionalistu bol ochotný vyzdvihovať aj účasť armády na ťažení proti Poľsku i ZSSR. Predstavitelia Slovenskej republiky sa aktívne prihlásili aj k nacistickému formovaniu „Novej Európy“.

Nepriateľ vnútorný a vonkajší

Obraz nepriateľa môžeme orientačne rozdeliť na vnútorného a zahraničného. Predstavitelia HSĽS vykonštruovaný obraz vnútorného nepriateľa slovenského národa a štátu spojili s existenciou „Židov, komunistov a Čechov“. V tomto ohľade nachádzame najmä rozsiahlu antisemitskú propagandu, ktorá bola realizovaná predovšetkým v tlači. Išlo najmä o denník HSĽS – Slovák a noviny Gardista patriace Hlinkovej garde. Spomínaný „úrad propagandy“ vydával nástenné Ľudové noviny, ktoré boli rozširované do každej obce a museli byť každý týždeň vyvesené v zvláštnej skrinke.

Koncentrovaná antisemitská propaganda bázovala na niekoľkých rovinách „inakosti Židov“ – kresťanskej (Židia ukrižovali Krista, neprijali ho ako Mesiáša), národnej (Židia nie sú Slováci, rozprávajú po nemecky, maďarsky, jidiš), politickej (Židia sú liberálne, ľavicovo orientovaní), hospodárskej rovine (Židia vykorisťujú Slovákov, Židia naučili Slovákov piť alkohol).

V tomto ohľade je dôležité, že do antisemitskej propagandy aktívne vstupovali aj politici HSĽS – vrátane Tisa. Táto propaganda vychádzala z antisemitizmu HSĽS, ktorý sa postupne mohol pretaviť do podoby antisemitskej legislatívy a vytvorenia špeciálnych antisemitských inštitúcií. Štát postupne zasiahol do občianskych, majetkových i ľudských práv Židov. Negatívny vzťah k týmto „nepriateľom“ – ako ich nazval aj Tiso – vyvrcholil deportáciami v roku 1942.

Ľudové noviny 21. 9. 1941 po prijatí židovského kódexu. (zdroj: archív E. Nižňanského)

Propaganda antisemitizmu sa stala aj nerozlučiteľnou súčasťou konštrukcie vonkajšieho nepriateľa. Nepriateľmi sa postupne stalo Francúzsko, Veľká Británia, ZSSR i USA. Presne podľa toho, na koho práve zaútočilo nacistické Nemecko.

Za všetkým však hľadali propagandisti slovenského štátu „židovskú ruku“, ktorá sa prejavila aj v medzinárodnom kontexte.

Rooseveltom, Churchillom a Stalinom manipuluje Žid - vizualizácia teórie židovského sprisahania. (zdroj: archív E. Nižňanského)

Slovenská propaganda sa zameriavala aj proti USA a Veľkej Británii. Prevzala Goebbelsov pojem „plutokracia“ (t. j. vláda majetných – nie liberálna parlamentná demokracia). Tento postoj sa inštrumentalizoval aj vyhlásením vojny Veľkej Británii a USA.

V tomto ohľade vystupoval aj Tiso, ktorý dokázal spojiť antisemitizmus s antizápadným a dokonca aj antiboľševickým resentimentom, keď povedal: „Voda národnosocialistického ducha je tá, ktorá očisťuje od starých internacionalistov, od židoboľševikov i marxistov. Keď je tým málo povedané, že je to voda, je to viac. Führer Adolf Hitler po vypuknutí vojny povedal: Táto vojna je vojnou sociálnou a nie imperialistickou. Je to boj proti plutokraciám a proti marxizmu. Táto vojna takýmito sociálnymi zámermi vedená, je pohromou všetkého kapitalizmu a všetkého boľševizmu."

Plagát Invázia - ruku s prsteňmi s britskou a americkou vlajkou prebodáva nemecká dýka. (zdroj: archív E. Nižňanského)

Svojou autoritou prezidenta, kňaza, predsedu HSĽS, veliteľa Hlinkovej gardy a dokonca aj „vodcu“ (od roku 1942) zaštítil vývoj Slovenska, ktorého národný socializmus mal byť antikapitalistický, antidemokratický, antiliberálny, antikomunsitický, spojený s antisemitzmom.

Po vylodení Spojencov v Normandii v júni 1944 vystúpil predseda vlády Vojtech Tuka a povedal: „Pokus o inváziu je vyvrcholením zločincov, Angloameričanov, ktorí chcú Európu, túto kolísku kultúry, vydať hordám boľševikov. Srdcia všetkých skutočných Európanov sú dnes pri nemeckých vojskách a ich spojencoch na západe a na východe. (...) Ak majú svetové dejiny vôbec nejaký zmysel, tak musí byť víťazstvo na strane Európy a tým na strane Nemecka a jeho spojencov“.

„Príšera červeného boľševizmu“

Súčasťou propagandy boli aj antiboľševizmus, antikomunizmus, resp. židoboľševizmus, ktoré mali vnútropolitickú, ale najmä zahraničnopolitickú rovinu. Táto propagandistická rovina sa objavila hneď po vzniku štátu, a ako som už naznačil, po pakte Molotov – Ribbentrop bola na čas utlmená. Slovenská republika sa hneď pridala na stranu nacistického Nemecka, keď začalo realizovať operáciu Barbarossa v júni 1941. Prebrala aj nacistickú propagandu a útok na ZSSR interpretovali ako preventívny útok a ochranu Európy pred pripravovaným boľševickým útokom a židoboľševickým nebezpečenstvom.

Tiso to napísal Hitlerovi: „V okamžiku, v ktorom sa pripojuje Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej pospolitosti na záchranu spravodlivosti a civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o jeho neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu“. Tiso tu spojil profánne zdôvodnenie spolupráce až so sakralizáciou úlohy nacistického Nemecka v tomto konflikte.

Tiso v jeseni 1941 jasne povedal: „Nikto na svete by od národa neodvrátil príšeru červeného boľševizmu a nezastavil túto pliagu, keby to nebol urobil národný socializmus a mohutné nemecké armády." Na inom miesto dodal: „S boľševikom, čo je to hneď aj Slovák, nikdy nič spoločného nechcem mať, ba vyhubím ho do posledného koreňa."

Tisov svet si našiel ďalšieho nepriateľa.

Plagát Križiaci novej Európy proti židoboľševickej besnote. (zdroj: archív E. Nižňanského)

Proti Československu, proti Benešovi

V propagande sa vyskytla aj antičeská, resp. antičeskoslovenská rovina. Mnohokrát bola aj personalizovaná postavou prezidenta Edvarda Beneša. Isteže túto rovinu môžeme nájsť v propagande hneď od začiatku existencie Slovenskej republiky. Samotný Tiso obhajoval zánik Československa, keď povedal: „Národ je viac ako štát, a keď neslúži, dolu s tým štátom a preč s tým štátom. Hovorili sme: Áno, Česko-slovenská republika, je nám žiadúca, ale prisahali sme jej vernosť s tou podmienkou, že bude v záujme a v prospech slovenského národa. (...) za práva národa budeme pracovať i za cenu republiky."

Plagát Londýnska trúba Churchilla. (zdroj: archív E. Nižňanského)

Tento konštrukt sa vyvíjal podľa toho, v akej fáze sa nachádzala vojna. Postavenie zahraničného odboja v Londýne sa zmenilo v roku 1941, resp. po začiatku operácie Barbarossa, keď bolo jeho vedenie oficiálne uznané vládou Veľkej Británie i ZSSR. Ako sa objavili útoky na „plutokratov“ (USA a Veľkú Britániu), tak musíme nájsť aj obraz zahraničnopolitického nepriateľa – československej vlády v Londýne. V tomto ohľade môžeme chápať aj plagát „Londýnska trúba Churchilla“ – kde Beneš je postavený do pozície názorov, ktoré mu našepkáva Winston Churchill.

Na druhej strane je zase Beneš zobrazený ako hráč na flašinete, ktorý zastupuje názory Sovietskeho zväzu.

Útoky na československý odboj v zahraničí sa zvýšili v roku 1944. Propaganda začala používať pojem „čechoboľševici“. Keď sa začalo Slovenské národné povstanie – propaganda začala tvrdiť, že za ním stoja Česi, Židia, komunisti, resp. Beneš.

Predseda vlády Štefan Tiso vo februári 1945 odmietol obnovenie Československa, keď deklaroval: „Vo svojom poslednom vládnom vyhlásení som jasne povedal, že každého, kto by k nám prišiel s nejakým heslom, týkajúcim sa Česko-Slovenska, pokladali by sme za nepriateľa a násilníka."

Plagát Čo chce od Teba Beneš. (zdroj: archív E. Nižňanského)

Politikom HSĽS, ktorí reprezentovali Slovenskú republiku, tak ostal jediný priateľ – nacistické Nemecko. Aj antičeskoslovenská (antibenešovská) propaganda dokázala spojiť obraz tohto „nepriateľa“ s ostatnými nepriateľmi. Rovnako s Londýnom (Churchill) ako s Moskvou a isteže aj Židmi.

Antihitlerovská koalícia prijala do svojho programu obnovenie Československa a politici HSĽS s tým nič nemohli urobiť. Štát, ktorý vznikol len vďaka rozhodnutiu nacistického Nemecka, jeho porážkou aj musel skončiť svoju existenciu.