Kľukatá cesta k ťahaniu za jeden povraz

Autor je historik

Keby niekto v prvých mesiacoch slovenského štátu videl do budúcnosti a povedal by v kruhu opozičných „diskusných krúžkov“ (počítajúcich pár desiatok bývalých agrárnikov, národniarov či sociálnych demokratov), že o päť rokov bude na Slovensku masové protirežimové a protinemecké povstanie, asi by ho jeho „spoluverci“ odkázali do príslušného mentálno-zdravotníckeho zariadenia.

Cesta k celonárodnému povstaniu bola ešte veľmi dlhá a závisela od situácie či od vyriešenia troch hlavných problémov.

V prvom rade bolo treba výrazne znásobiť rady príslušníkov odboja. Potom bolo treba získať podporu alebo aspoň zmeniť náladu politicky neaktívnej väčšiny národa a v neposlednom momente hlavne napraviť neusporiadané pomery vnútri odboja.

80. výročie Slovenského národného povstania

Sériu textov o vojnovej Slovenskej republike a Slovenskom národnom povstaní pripravujeme v spolupráci so Slovenským protifašistickým hnutím. Zatiaľ vyšli:

Zatiaľ čo prvé dve podmienky všeobecného povstania boli skôr závislé od udalostí a vývoja mimo samotného odboja, tretia bola zásadným interným imperatívom úspechu slovenskej rezistencie. Poďme však poporiadku...

Rozrastajúci sa členovia odboja

Spočiatku tvorili jadro odboja na Slovensku nepočetné skupiny na obnovu československej demokratickej štátnosti nerezignujúcich bývalých vládnych politikov. Išlo najmä o agrárnikov a sociálnych demokratov, ku ktorým sa pridala aj časť niekdajších príslušníkov autonomistickej Slovenskej národnej strany (národniarov) a menších pročeskoslovenských strán.

K nim sa postupne pridávali odbojári z radov perzekvovaných či tlaku ľudáckeho režimu vystavených nacionálnych a náboženských skupín, najmä Česi či evanjelici, čiastočne i Židia. A na záver tu boli vždy špecifickí slovenskí komunisti. Tí sa v dôsledku svojho politického radikalizmu ocitali v separácii od ostatných politických skupín už v predvojnovom období.

Zjednocovací zjazd KSS a sociálnych demokratov, Národný dom - Štátna opera v Banskej Bystrici, 17. 9. 1944. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Z profesijných skupín mali vždy významné zastúpenie pročeskoslovensky orientovaní vojaci, často napríklad bývalí legionári, ktorí vo veľkej miere stáli aj za prvou väčšou odbojovou organizáciou Obrana národa. Tá v koordinácii s jej hlavnými protektorátnymi štruktúrami zabezpečovala od jari 1939 najmä úteky českých vojakov, civilov i prenasledovaných Židov do tvoriaceho sa zahraničného československého exilu, najmä do jeho vojenských zložiek.

K prvým výraznejším zmenám v početnosti príslušníkov odboja na Slovensku prišlo najmä v súvislosti s prípravou na vojnu proti Poľsku a samotnou účasťou Slovenska na tejto nacistickej agresii, ktorá znamenala začiatok novej svetovej vojny. Jednoznačné primknutie sa ľudáckeho Slovenska k Hitlerovmu Nemecku znamenalo aktivizáciu mnohých dovtedy sa aktívne neprejavujúcich politických odporcov režimu.

Čo znamenali Poľsko a Sovietsky zväz

Už v letných mesiacoch 1939 sa zvyšovali počty dovtedy slabej slovenskej účasti na zahraničnom odboji v Poľsku a vznikali prvé pokusy spravodajsky pomáhať ohrozeným Poliakom. Množili sa revolty v armáde či vznikali apely proti ľudáckej kolaborácii na germánskej agresii proti susednému slovanskému národu.

Čím viac sa potom neskôr nacistické Nemecko a s ním ľudácky režim zabárali do peripetií vojny, rozrastali sa rady hnutia odporu o prioritne režimom perzekvovaných (komunisti, Židia), ale najmä o tých, ktorým sa bridila vojna po boku Hitlera proti západným demokratickým veľmociam či Slovanom.

K hnutiu odporu na Slovensku sa často pridávali už nie iba typickí politickí odporcovia totalitnej slovenskej štátnosti a prívrženci československej demokracie, liberáli a ľavičiari, ale aj radoví občania. Tým sa zhnusili praktiky ľudáckeho režimu v zmysle jeho represívnosti, korupčnosti, antislovanskej či pronacistickej orientácie.

Budova sídla povstaleckej KSS na Národnej ulici v Banskej Bystrici. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Do toho prišiel ďalší veľký impulz pre odboj, ktorým bola od polovice roku 1941 slovenská účasť na vojne proti Sovietskemu zväzu, ktorá ešte viac zvýšila podporu odboja ľavicovo či proslovansky orientovaných obyvateľov.

S nacistickým ťažením proti Sovietskemu zväzu a následným vývojom celkového vojnového deja úzko súvisí aj druhý predpoklad neskoršieho celonárodného charakteru povstania – príklon dovtedy váhajúcej väčšiny obyvateľstva k odboju a jeho cieľom.

Po dvoch rokoch bojov na východe začínalo byť zrejmé, že Nemecko nie je schopné Sovietov poraziť a, naopak, Spojenci preberajú strategickú iniciatívu a vytláčajú Nemcov a ich spojencov (vrátane slovenského štátu) z dovtedy dobytých území.

Mocnejúce precitnutie

Na východe sa od polovice roku 1943 Nemci už viac-menej iba bránili a ustupovali. V tom istom čase už boli spolu s Talianmi definitívne porazení v severnej Afrike a očakávala sa priama angloamerická invázia na Taliansko. Za pár mesiacov už padol Mussoliniho fašistický režim a nová Badogliova vláda dokonca prešla na stranu protihitlerovskej koalície.

V kombinácii s čoraz sa zhoršujúcou hospodárskou situáciou na Slovensku, spôsobenou nemeckou nutnosťou mobilizovať všetky zdroje (vrátane tých slovenských) na vedenie vojny, si čoraz väčšia časť obyvateľstva uvedomovala neperspektívnosť lipnutia na spojenectve s nacistickým Berlínom.

Krvavý boj za nemecké záujmy na východnom fronte, nedostatky v zásobovaní na úkor zabezpečovania vlastnej či nemeckej armády a hospodárstva a rozpor medzi oficiálnou propagandou a domácou i geopolitickou realitou znechucovali ľudácky režim už väčšine obyvateľstva.

Od roku 1944 je aj v spravodajských hláseniach ľudáckych orgánov badateľná deprimovanosť obyvateľstva z postavenia Slovenska vo vojne a z dosahov, aké má na nich vojna po boku Nemecka. K tomu sa od polovice roka 1944 pridávalo už aj priame bombardovanie Slovenska Američanmi a posun frontu iba pár stoviek kilometrov od slovenských hraníc.

Bolo zjavné, že vojnový virvar prichádza a treba sa nejako priamejšie k vojne, režimu a odboju postaviť, vyjadriť...

Napriek vyššie uvedenému, dlhodobo neprekonateľným a nemenným limitom rozvoja odboja na Slovensku neboli ani tak vonkajšie faktory, ako skôr tie vnútorné.

Už od jari 1939 ovplyvňovali negatívne rozmach odboja dve bázové otázky: prvou bol postoj k tzv. slovenskej otázke (čiže postavenie Slovenska v obnovenom Československu a vzťah k slovenskému štátu); druhou vzťah pročeskoslovenského demokratického odboja ku komunistickému a naopak.

V nekomunistickom odboji sa nachádzali rôzne názorové skupiny, ktoré sa v slovenskej otázke stavali za autonomistické riešenie na základe Žilinskej dohody cez federalizáciu blízku ideám v exile pôsobiaceho slovenského agrárnika a predmníchovského československého premiéra Milana Hodžu až po prívržencov umierneného centralizmu. Tí sa bránili akýmkoľvek národno-politickým formalizáciám riešenia slovenskej otázky (autonómia, federácia) práve z obavy pred opakovaním separatistickej koncovky, ktorú priniesol vývoj v autonómnom Slovensku rokov 1938 – 1939.

Úloha a stratégie komunistov

Do toho sa pridávala ešte obava z postoja slovenských komunistov k povojnovému riešeniu slovenskej otázky, lebo ohľadne československej či slovenskej štátnosti poslušne kopírovali postoje svojej „celosvetovej“ straníckej centrály v Moskve.

V období nacisticko-boľševického priateľstva počas paktu Ribbentrop - Molotov slovenskí komunisti akceptovali daný stav a postupne prešli od podpory obnovy Československa (v nejakej federalizovanej podobe) k presadzovaniu slovenskej štátnosti. Ale, samozrejme, nie v ľudáckej podobe, ale tej komunistickej.

V polovici vojny tak slovenskí komunisti razili heslo sovietskeho Slovenska, v ideálnom geopolitickom prípade ako súčasti „veľkej rodiny“ komunistických štátov združených v Sovietskom zväze.

Karol Šmidke, predseda Slovenskej národnej rady za KSS. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Táto ich idea však už bola v roku 1943 zjavne zastaraná a nestíhala plne sledovať obraty moskovskej politiky. Tá sa po „úmrtí“ paktu Ribbentrop - Molotov plne sústredila na svoju obranu a víťazstvo, v spojenectve s anglosaskými mocnosťami a ich menšími spojencami. To jest vrátane Československa, ktoré si vďaka svojej celkovej vnútornej politickej štruktúre (sklamanie zo západných mocností pri Mníchovskom diktáte, akceptovanie komunistov v politickom živote v predvojnovom aj exilovom období, silná pozícia komunistov a ľavice v odboji, historicky podmienené rusofilstvo...) vyhliadla Moskva za „trójskeho koňa“ svojej stredoeurópskej politiky.

V polovici roka 1943 preto československé vedenie komunistickej strany v Moskve vyslalo na Slovensko svojho politického „splnomocnenca“ Karola Šmidkeho, aby zdisciplinoval dovtedajšie lavírujúce vedenia ilegálnej Komunistickej strany Slovenska (KSS) a jednoznačne nasmeroval slovenských komunistov k vytvoreniu pročeskoslovenského „národného frontu“. Čiže k blízkej odbojovej spolupráci s nekomunistami na báze obnovenia demokratického Československa, so zjavnými ľavicovými a prosovietskymi akcentami.

Smerom k Vianočnej dohode

Po páde Mussoliniho fašistického Talianska sa výrazne prebudil aj nekomunistický odboj, ktorého gros dovtedajších aktivít niekoľkých desiatok menších i väčších skupín (i s viac ako sto členmi) spočíval najmä v spravodajskej činnosti pre exil a Spojencov a v pomoci pri útekoch do emigrácie či perzekvovaným.

Ján Ursíny, podpredseda povstaleckej SNR za Demokratickú stranu. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Zrazu si jeho vedúce politické osobnosti – exilovému prezidentovi Benešovi blízky Vavro Šrobár i Hodžovým federalistickým koncepciám naklonený Ján Ursíny – uvedomili nutnosť prípravy štátneho prevratu. Úspešnejšia napokon bola Ursínyho akcia, ktorá bola bližšie geopolitickej realite a mala širšie odbojové zázemie v štruktúrach niekdajšej agrárnej strany, resp. evanjelickej cirkvi. A hlavne stavila na odbojovú kooperáciu s už umiernenejšími komunistami.

Na jeseň 1943 preto Ursíny a jeho spolupracovníci z odboja Jozef Lettrich či Matej Josko nemali problém akceptovať komunistické požiadavky na sociálne reformy či spojenectvo so Sovietskym zväzom v povojnovom Československu (ktorým by sa aj tak nevyhli...). A naopak, komunisti zavrhli dovtedajšie „laškovanie“ s ideou slovenskej štátnosti a preferovanie nimi ovládaného partizánskeho hnutia či dôraz na sabotáže. Osvojili si podporu obnovenia československej demokratickej štátnosti a uskutočnenia všeobecného povstania.

Svetlo sveta tak koncom roka 1943 uzrela tzv. Vianočná dohoda. Deklarovala vytvorenie Slovenskej národnej rady (SNR) ako vrcholného (zastrešujúceho, resp. centrálneho) orgánu slovenského odboja s cieľom prípravy a realizácie celonárodného protirežimového a antinacistického povstania. Pritom základnou podmienkou vzniku takejto dohody medzi Ursínyho skupinou a vedením slovenských komunistov (okrem Šmidkeho ešte Gustáv Husák a Ladislav Novomeský) bola zhoda v riešení slovenskej otázky presadzovaním federalizácie povojnového Československa.

Gustáv Husák, podpredseda povstaleckej Slovenskej národnej rady za KSS. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Krátko nato sa prešlo k praktickým prípravám celonárodného povstania (t. j. so zapojením všetkých skupín obyvateľstva, nie iba ako armádny, partizánsky, pročeskoslovenský či komunistický prevrat). Tak z politického, ako aj z vojenského hľadiska bolo prioritou dosiahnuť jednotu odboja a podriadenie sa skupín mimo SNR jej autorite. To sa vo väčšine prípadov podarilo dosiahnuť už do povstania. Mimo SNR však ostávala ešte silná skupina Vavra Šrobára či Flóra, pre ktorú boli prohodžovskí agrárnici okolo Ursínyho príliš „separatistickí“.

Ale ani komunistom sa nedarilo vždy presadiť svoju nadradenosť v im vymedzených oblastiach príprav na povstanie. Zatiaľ čo na krotenie aktivít slovenských partizánov pod vplyvom komunistov stačila Šmidkeho autorita a vysvetlenie nutnosti nevyprovokovať nemecký zásah na Slovensku, sovietski velitelia autoritu KSS vnímali menej ultimatívne. Držali sa skôr pôvodných direktív od svojho kyjevského velenia, ktoré im prikazovalo rozvracať nemecké vojnové zázemie na Slovensku.

Už to vypuklo

Keď sa potom Nemci po fatálnom obrate Rumunska na stranu Spojencov rozhodli preventívne Slovensko okupovať a urýchlili tak spustenie povstania bez ukončenia všetkých potrebných príprav, vyplávali na povrch viaceré dovtedy politicky nedoriešené otázky.

V deň uskutočnenia vojenského prevratu na Veliteľstve pozemného vojska 29. augusta 1944 a začiatku povstania sa v jeho centre v Banskej Bystrici nenachádzal nikto z členov SNR. Ursíny sa sem dostal z rodného Turca až na druhý deň a bratislavskí Lettrich s Husákom ešte o deň neskôr.

Po vojenskom prevrate však bolo treba vykonať aj ten politický a prebrať nad povstaleckým Slovenskom moc. Ešte večer 29. augusta sa preto prevratoví vojaci obrátili na Šrobára, ktorý sa preventívne ukrýval na blízkych Donovaloch, aby vypracoval prvotné povstalecké výzvy a ako skúsený prevratový politik roku 1918 pomohol aj teraz zorganizovať politický prevrat.

Deklarácia SNR z 1. 9. 1944, ktorou revolučne prevzala moc nad povstaleckým Slovenskom. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Šrobár si už predtým naplánoval realizáciu prevratu prostredníctvom Ústredného národného výboru, ktorý by ovládal politický prevrat prostredníctvom dovtedy vytváraných ilegálnych (dobovo „revolučných“) národných výborov ako reprezentantov miestnych a regionálnych odbojov.

Okrem skoncipovania prvých povstaleckých výziev na povstanie, prednesených v povstaleckom rozhlasovom Slobodnom vysielači, preto inicioval aj zjazd národných výborov z Banskej Bystrice a okolia, ktorý mal zvoliť Ústredný národný výbor ako najvyššie povstalecké vedenie.

Príchodom bratislavských členov SNR sa však napokon táto Šrobárova akcia zmenila v plné podriadenie sa autorite Národnej rady, ktorá sa rozrástla o desiatky príslušníkov miestnych národných výborov a regionálneho odboja, spolupracovníkov Šrobára i členov Flóry, ako aj ďalších prívržencov Ursínyho skupiny z radov bývalých agrárnikov či národniarov.

Vo svojej deklarácii z 1. septembra ohlásila SNR obnovenie česko-slovenského štátu, revolučne strhla na seba všetku moc na Slovensku a vyhlásila ozbrojený odpor proti prichádzajúcim nacistickým vojskám a ich ľudáckym kolaborantom.

Spájal ich spoločný cieľ

Povstalecká SNR, počítajúca nakoniec až 50 členov, ako najvyšší orgán Povstania, realizujúca zákonodarnú (prostredníctvom svojich nariadení) i vládnu moc (prostredníctvom Zboru povereníkov) prijímala desiatky zákonov. Tie obnovovali demokratický charakter štátu, zamedzovali pôsobenie ľudáckych či nemeckých organizácií, organizovali hospodársky i vojenský chod povstaleckého územia a usmerňovali tiež kultúrny život (poštátnenie školstva, zrušenie zákazu spoločného vyučovania chlapcov a dievčat a pod.).

Pod nariadeniami SNR, a pod Zborom povereníkov ako vládou, vystupovalo povstalecké územie ako klasický štátny celok, vzhľadom na pomery dobre zabezpečujúci základný chod štátu vrátane vyplácania sociálnych dávok, zabezpečenia vzdelanosti, dodržiavania práva a čiastočne i bezpečnosti.

Z politického hľadiska sa v Povstaní udržiaval vopred dohodnutý paritný systém vládnutia medzi demokratmi a komunistami tak v SNR, ako aj v Zbore povereníkov, a prevažne aj v národných výboroch. Boli dokonca aj dvaja spolupredsedovia SNR – Vavro Šrobár za demokratov, Karol Šmidke za komunistov.

Disproporcií medzi demokratmi a komunistami nebolo mnoho, lebo ich spájal spoločný cieľ a boj proti spoločnému nepriateľovi. Menšie kontroverzie sa vyskytli prevažne iba kvôli niektorým partizánskym excesom (za tzv. hájnické vraždy boli ich realizátori na tlak demokratov v SNR verejne popravení), resp. armádnym ústupom (kritika armádneho velenia zo strany KSS).

V Povstaní sa tiež začalo budúce takmer štvorročné ovládanie stranícko-politickej scény Slovenska zjednotenou KSS (komunisti posilnení o ľavicových sociálnych demokratov) a zjednoteným občiansko-demokratickým odbojom reprezentovaným Demokratickou stranou. Komunistom sa okrem socialistov podarilo v Povstaní tiež monopolisticky ovládnuť aj odbory.

V Povstaní sa prvýkrát spolupodieľali na moci dovtedy antisystémoví komunisti či došlo k bezprecedentnému zjednoteniu centralistických demokratických síl na platforme Demokratickej strany. Celkovo dokázalo politické vedenie povstaleckého štátu s pomocou miestnych národných výborov vcelku úspešne zvládať riadenie povstaleckej spoločnosti napriek nepriaznivých vonkajším pomerom.

Prvý raz po šiestich rokoch sa otvorene verejne deklarovalo obnovenie Československa. Ale už „nacionálne vyrovnaného“, t. j. s plnokrvnou národno-politickou samosprávou Slovenska s víziou federalizácie česko-slovenského štátu, čoho prejavom bolo aj odmietnutie podriadenia sa SNR exilovou vládou vyslanému „splnomocnenému“ ministrovi Němcovi.