Za „pravú rodolásku a sociálnu spravodlivosť“, proti „bacilom talmudistického učenia“

Autor je historik a germanista, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

Krátko pred koncom druhej svetovej vojny sa slovenskí biskupi a iní vysokí hodnostári katolíckej cirkvi zišli na kňazskej konferencii venovanej perspektívam do budúcnosti. Ak chce katolícka cirkev aj naďalej obstáť v zmenenom svete, musí podľa zápisnice zohľadniť niekoľko kľúčových faktorov. Okrem komunizmu, „angloamerického protestantizmu“ a panslavizmu sa v správe spomína aj očakávaný nárast „ideovej a inej aktivity židovstva“, ktoré bude v budúcnosti ťažiť z „aureoly súčasného, často úžasného mučeníctva“.

Hoci cirkev na čele so svojou hlavou a episkopátom (biskupským zborom) vraj prejavovala Židom lásku a pomoc, jej hodnostári sa nedokázali celkom dištancovať ani od tých najproblematickejších, kompromitujúcich aspektov ľudáckej politiky, predovšetkým takzvanej arizácie, ktorá mala „byť určená len na ciele spoločného dobra a nijako nie na súkromné obohatenie jednotlivcov a ich rodín“.

Prečo najvyšší predstavitelia katolíckej cirkvi neodsúdili najväčší zločin ľudáckeho režimu s podobnou odvahou a ráznosťou, s akou odmietli „ponuku“ spolupracovať s nacistickým Nemeckom po potlačení Povstania (sprostredkovateľom počas vyjednávaní na jeseň 1944 bol jeden z ideológov českého fašizmu Jan Scheinost)? Táto z dnešného pohľadu šokujúca váhavosť principiálne sa vymedziť proti bezpráviu si namiesto jednostranných polemík vyžaduje vecné vysvetlenie.

Vzťah na etapy

Vzťah kresťanských cirkví, najmä najväčšej z nich, katolíckej, k režimu slovenského štátu zväčša nebol jednoznačný ani bezproblémový. Napriek tomu je neprípustné (ako sa to dialo za minulého režimu) stotožňovať obe inštitúcie ako výraz nejakej „teokracie“ či „klérofašizmu“ iba preto, že na čele štátu stál katolícky kňaz Jozef Tiso a aj v radoch vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) pôsobil veľký počet katolíckych duchovných; no rovnako zavádzajúce je tvrdiť, že „cirkev“ s režimom zásadne nesúhlasila, ba kládla mu aktívny odpor.

Vzťah katolíckej cirkvi k slovenskému štátu sa dá rozdeliť na niekoľko etáp, ktoré v zásade kopírujú vnútropolitický vývoj: od nacionálno-konzervatívneho trendu, počnúc vznikom a etablovaním štátu na jar a v lete 1939 cez radikalizáciu v podobe pokusu zaviesť „slovenský národný socializmus“ po nátlaku Hitlera na Tisa na rokovaniach v Salzburgu v lete 1940, ktorý oficiálne odznel v roku 1942 a nahradil ho hybridný režim otvorenej kolaborácie, až po bábkovú agóniu nasledujúcu po potlačení Povstania.

Jozef Tiso na cirkevno-národnej manifestácii v Skalistom. (zdroj: Nový svet, Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave)

Prvé obdobie charakterizuje eufória zo vzniku štátu, považovaného za „kresťanský“, čo si mnohí na čele s Tisom zamieňali s prívlastkom katolícky. Práve vodca HSĽS a prezident Tiso mal byť zárukou, že štát zvráti sekularizačný trend, nastúpený za prvej ČSR (a vlastne už za Uhorska) a prejavujúci sa vytláčaním cirkevného školstva vrátane zavedenia koedukácie, teda spoločnej výučby chlapcov a dievčat, legalizovaním rozvodov alebo zmierňovaním absolútneho zákazu interrupcií.

Katolícki predstavitelia sa navyše hlásili k slovenskému nacionalizmu, ako ho v podobe požiadavky autonómie HSĽS hlásala už v medzivojnovom období. Spolu s realizáciou katolíckej sociálnej náuky mal režim HSĽS na vojnovom Slovensku položiť základy zriadenia, ktoré malo zodpovedať predstavám cirkvi o usporiadaní spoločnosti. No nielen to, slovenský štát mal ísť príkladom, ukázať zvyšku sveta, píše sa v pastierskom liste biskupov z roku 1939, že „pravú rodolásku (nacionalizmus) a sociálnu spravodlivosť nie len možno zlúčiť s úprimnou zbožnosťou, ale že zjednotenie týchto vznešených ideí privádza k ideálnemu zriadeniu ľudskej spoločnosti“.

Národné a sociálne Slovensko však malo zostať v prvom rade katolícke. Ako hrozba tejto priority sa javil „slovenský národný socializmus“ podľa nemeckého vzoru a pod vedením kolaborantov grupujúcich sa v Hlinkovej garde na čele s ministrom vnútra Alexandrom Machom a ministerským predsedom Vojtechom Tukom, ktorý sa síce na verejnosti prezentoval ako bigotný katolík, ale v skutočnosti sa podriaďoval želaniam nacistických spojencov, najmä pokiaľ išlo o „riešenie židovskej otázky“.

Slovenskí biskupi v obave pred ovládnutím celej spoločnosti totalitným štátom obnovili takzvanú Katolícku akciu, ktorá mala podchytiť predovšetkým katolíckych mládežníkov. V snahe dištancovať sa od radikálnej politiky katolícka cenzúra redukovala dokonca aj prejavy antisemitizmu, ktorý sa na stránkach Katolíckych novín objavoval iba vo filmovej rubrike v podobe pozitívnych recenzií nacistických protižidovských filmov.

Čo s tými Židmi?

Ako máme rozumieť „recidíve“ protižidovských postojov ešte aj v kontexte vyhroteného eliminačného antisemitizmu nacistov a ich slovenských prisluhovačov, medzi ktorých sa zaradili aj prominentní i menej prominentní slovenskí „klérofašisti“, teda kňazi v radoch HSĽS? Tak ako inde v Európe i v prostredí slovenského katolicizmu sa už v 19. storočí šíril antisemitizmus, ktorý nadväzoval na nábožensky motivované antijudaistické predsudky o Židoch ako vrahoch Krista.

V 19. storočí sa tento antijudaizmus transformoval na moderný antisemitizmus: Židov už neobviňovali iba z nenávisti ku kresťanstvu, ale čoraz častejšie aj z rozkladu tradičného usporiadania štátu a spoločnosti a z podpory „rozvratných“ ideológií, ako sú liberalizmus a socializmus a po víťazstve boľševikov v Rusku najmä komunizmus. Katolícki ideológovia sa síce navonok dištancovali od „pohanského“ rasizmu, to im však niekedy nezabránilo skĺznuť k rasistickej argumentácii. Stávalo sa to v neposlednom rade v kontextoch, akým bol ten slovenský, kde mal katolicizmus legitimizovať národný a sociálny program.

Táto rozpoltenosť charakterizovala tiež katolícke reakcie na nacistickú protižidovskú politiku, ktoré zdôrazňovali údajnú oprávnenosť „riešenia židovskej otázky“, a kritizovali iba jej „nekresťanské“ zdôvodňovanie. Týkalo sa to údajného ovládnutia („požidovčenia“) celých oblastí modernej politiky, ekonomiky či kultúry, kde vraj bolo treba mocenským zásahom dosiahnuť rovnováhu medzi Židmi a Nežidmi.

Takéto programy sa v 30. rokoch minulého storočia objavovali prakticky vo všetkých krajinách strednej Európy a ani zďaleka sa nestotožňovali výhradne s nacistickým programom, naopak, balansovali medzi autoritárskym konzervatívnym nacionalizmom a domácim fašizmom. (Na Slovensku podobný program vypracoval bratislavský farár, neskorší kanonik, poslanec a „duchovný správca“ Hlinkovej gardy Karol Körper.)

"Duchovný správca" Hlinkovej gardy Karol Körper (v čiernom). (zdroj: Archív Zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove)

Nejednoznačný postoj prevládal takisto vo Vatikáne, kde medzi sebou súperili skryto či vyslovene antisemitské frakcie s protinacistickými a antirasistickými tendenciami.

Rozhodujúci impulz dodal pápež Pius XI., ktorý sa v posledných rokoch života profiloval ako čoraz rozhodnejší odporca nacizmu. Okrem vydania encykliky S pálčivou starosťou z roku 1937, ktorá odsudzovala nacistické „pohanstvo“, dostali jednotlivé národné cirkvi za úlohu poskytovať kléru osvetu v otázkach rasizmu. Tejto úlohy sa v slovenskom prostredí na prelome rokov 1938 a 1939 zhostil profesorský zbor Katolíckej teologickej fakulty Univerzity Komenského.

Ohrozenie „cudzími živlami“

V rovnakom čase však jezuitský provinciál Rudolf Mikuš poskytol rozhovor orgánu HSĽS Slovák, v ktorom žiadal, aby štát „vyradil Židov z hospodárskeho a verejného života“. Hovoril vraj v mene slovenskej cirkvi, ktorá bola za „zásadné riešenie židovskej otázky“, pretože sa nemohla nečinne prizerať, ako „úplne cudzie živly stále ohrožujú hmotne a mravne jej veriacich“. Na námietku novinára, že pápež protestoval proti „riešeniu židovskej otázky“ v Taliansku, Mikuš odpovedal, že Svätý Otec protestoval len proti tým bodom, ktoré sa týkali „aj nežidovských rás“.

Mikuš považoval cirkev za priekopníčku, pretože vždy bola za odluku kresťanskej a židovskej spoločnosti, preto jej liberáli vyčítali „neznášanlivosť“. Chránila kresťanov len pred vplyvom Židov „nakazených Talmudom“, ktorí stavali Nežidov mimo ľudského rodu. (Údajná „nemorálnosť“ zbierky židovských náboženských predpisov s názvom Talmud patrila do repertoáru katolíckeho antisemitizmu už od 70. rokov 19. storočia, keď ju v strednej Európe rozšíril pražský teológ August Rohling, hoci k problematike pristupoval ako zaujatý diletant, čo mu dokázala už dobová judaistická polemika – podobne ako neskôr Mikušovi rabín Armin Frieder.)

Podľa Mikuša bolo na ochranu kresťanov pred Židmi potrebné bojovať proti ich „škodlivému vplyvu“. Konkrétne to znamená vyradenie Židov z hospodárskeho a verejného života. Z pohľadu cirkvi bol riešením krst, ktorý je vraj jediným spôsobom, ako očistiť Židov od „bacilov talmudistického učenia“, dodal Mikuš naturalistickým jazykom, ktorým otváral dvere rasistickým predsudkom.

Americký diplomat George F. Kennan, ktorý v tom čase podával z Prahy správy o takzvanej druhej Československej republike, považoval rozhovor s Mikušom za „starostlivo pripravený“ a dospel k záveru, „že cirkev nebude klásť slovenským predstaviteľom pri realizácii antisemitských opatrení zásadný odpor“. To sa v princípe potvrdilo.

Po prijatí rasistických zákonov kodifikovaných v takzvanom židovskom kódexe v septembri 1941 a ešte väčšmi po spustení deportácií do vyhladzovacích táborov na jar 1942 slovenskí biskupi vystúpili s verejným protestom – najskôr iba v mene tých katolíkov, ktorí podľa rasistických zákonov spadali pod definíciu Žida („našich niekoľko tisíc veriacich“), až neskôr aj v mene ostatných. Hoci s týmito bolo tiež treba zaobchádzať ako s ľudskými bytosťami, biskupi v tomto období stále opakovali celú škálu katolíckych antisemitských stereotypov. Pretože Židia neuznali Spasiteľa, boli za trest rozptýlení po celom svete.

Rétorika židoboľševizmu

Náboženské obvinenia boli aktualizované obvineniami zo „židoboľševizmu“: „Cez túto dlhú dobu nikde a nikdy nesplynuli s iným národom, lež zostávajú osihotení ako cudzí živel. Svoj nepriateľský postoj voči kresťanstvu nikdy nezmenili a aj v najnovšej dobe pri krvavom prenasledovaní kresťanov v Rusku a v Španielsku mali Židia svoj zástoj.“

Biskup Ján Vojtaššák mal so židovskými obeťami vládnej politiky málo zľutovania. (zdroj: Nový svet, Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave)

Táto rétorika spájala vrcholných predstaviteľov cirkvi s prezidentom Tisom a ďalšími „klérofašistami“ v radoch HSĽS, ktorých – prinajmenšom tých menej významných, Tisa priamo, hoci neverejne, kritizovali iba vo Vatikáne – biskupi inak neváhali napomenúť, ba v krajnom prípade ani suspendovať z kňazskej služby či dokonca exkomunikovať.

Snaha uchrániť cirkev pred kompromitovaním politikou a kolaboráciou s nacistami viedla takisto k tomu, že biskupi redukovali počet kňazov, účinkujúcich ako poslanci parlamentu (Snemu Slovenskej republiky). Biskup Michal Buzalka, ktorý pôsobil aj ako vikár Slovenskej armády, sprostredkoval Vatikánu jedno z raných svedectiev o genocíde Židov na východnom fonte, no rétoriky „židoboľševizmu“ sa spočiatku nezbavil ani on.

Po tomto všetkom azda lepšie pochopíme váhanie odsúdiť „riešenie židovskej otázky“ ľudáckym režimom ako takej, s ktorým sa stretli na začiatku článku v nedatovanej zápisnici zo zasadnutia kňazskej konferencie krátko pred koncom vojny. Dôvod, prečo najvyšší hodnostári slovenského katolicizmu – konferencia zasadala pod predsedníctvom biskupa Buzalku – s plným vedomím martýria židovských obetí nacizmu neboli ochotní či schopní dištancovať sa od antisemitizmu ľudáckeho, v tej dobe už iba bábkového režimu, spočíva v dedičstve katolíckeho antisemitizmu a koketovania s „národným socializmom“ v intenciách kresťanského, údajne tolerantného nacionalizmu a katolíckej sociálnej náuky.

Teória jedného vreca neobstojí

To neznamená, že „vina“ padá paušálne na cirkev ako takú či klérus ako celok: medzi pozíciami biskupov Buzalku či Jozefa Čárskeho – nehovoriac o gréckokatolíckom Pavlovi Gojdičovi, ktorému sa dostalo ocenenia Spravodlivý medzi národmi – na jednej strane a spišského biskupa Jána Vojtaššáka na strane druhej, ktorý mal so židovskými obeťami vládnej politiky málo zľutovania, existujú podstatné rozdiely. Antisemitizmus a „klérofašizmus“ neboli napokon výlučnou doménou katolíckych duchovných, ako dokazuje pôsobenie liptovského farára Vladimíra Rolka alebo Vojtaššákovho kolegu zo Štátnej rady, laického evanjelického funkcionára Bohumila Klima.

V prvom rade však nesmieme zabúdať na pravé martýrium kňazov, ako bol Ľudovít Veselý zo Zvolenskej Slatiny, ktorý sa pridal k Povstaniu a po jeho potlačení sa stal obeťou nacistických represálií. Nielen Tiso, aj Veselý nech je nám mementom, kam až môže viesť kolaborantstvo s fašistickým zlom.