Autor pôsobí na Oddelení dejín 20. storočia Historického ústavu SAV
Koncom júna 1939 zaslalo dotvárajúce sa ministerstvo zahraničných vecí predsedníctvu slovenskej vlády prípis, v ktorom konštatovalo: „Podľa dosavádnych rozhovorov a dojmov z najzodpovednejších kruhov nemeckej ríše, vyplýva dojem, že rátajú so stabilitou Slovenského štátu, že im na nej záleží...“
Citát vcelku plasticky charakterizuje vzťah Nemecka a Slovenska v rokoch 1939 – 1945, ako ochrancu malého štátu, ktorý vznikol z vôle svojho protektora.
Jednoznačná orientácia na Berlín mala železnú logiku, keďže Nemecká ríša stála pri zrode slovenského štátu a bola jediným garantom jeho ďalšej existencie. Ľudácka garnitúra si tento fakt uvedomovala a podľa toho sa snažila aj upravovať svoje postoje.
V prvej etape vzájomných vzťahov od marca do septembra 1939 Nemecko stále koketovalo s myšlienkou využiť Slovensko ako artikel pri vyjednávaní so susednými štátmi, najmä Poľskom a Maďarskom. Postupne však túto myšlienku opúšťalo.
Kým v druhom období od septembra 1939 do augusta 1940 Slovensko plnilo úlohu vzorového štátu či tzv. „navštívenky“, ktorá bola určená predovšetkým malým štátom nachádzajúcim sa v nemeckej sfére vplyvu, v treťom úseku do septembra 1944 sa Nemecko usilovalo o čo najtesnejšie pripútanie Slovenska.
V týchto dvoch fázach nemeckého ovládania Slovenska si hlavný vplyv na formovanie vzťahov udržiavalo ríšske ministerstvo zahraničných vecí.
Štvrtú etapu vzťahov po vypuknutí Slovenského národného povstania možno označiť za faktickú okupáciu. Na Slovensku boli v tom čase popri jednotkách Wehrmachtu a Waffen-SS dislokované aj oddiely Operačnej skupiny H Bezpečnostnej polície (Sipo) a Bezpečnostnej služby (SD) a rozhodujúce slovo už nepatrilo vyslanectvu, ale nemeckému veliteľovi na Slovensku.
80. výročie Slovenského národného povstania
Sériu textov o vojnovej Slovenskej republike a Slovenskom národnom povstaní pripravujeme v spolupráci so Slovenským protifašistickým hnutí. Zatiaľ vyšli:
- Peter Weiss: Bez Povstania by nebolo republiky. Boj sa opäť odohral v 90. rokoch
- Eduard Nižňanský: Tisov režim pálil na mnoho terčov - doma aj za hranicami
- Michal Schvarc: Predstavy ľudákov o nezávislosti narazili na brutalitu nacistických "ochrancov"
- Ivan Kamenec: Nastolenie totality išlo vláde hladko, ale ilúzie časom vystriedalo rozčarovanie
- Miloslav Szabó: Za „pravú rodolásku a sociálnu spravodlivosť“, proti „bacilom talmudistického učenia“
- Marian Uhrin: V Povstaní sa muselo improvizovať aj pri zbrojení, zásobovanie malo trhliny
- Marek Syrný: Kľukatá cesta k ťahaniu za jeden povraz
- Stanislav Mičev: Bojovalo sa proti nacizmu a ja za životnú úroveň ľudí
„Vždy v zhode s nemeckou vládou“
Nemecko-slovenské vzťahy v rokoch 1939 až 1945 určovala tzv. ochranná zmluva, uzatvorená 18., resp. 23. marca 1939. Jej vznik sprevádzali viaceré komplikácie a najmä neústupnosť nemeckej strany, ktorá sledovala výhradne svoje zámery. Predstavitelia nového štátu boli prvýkrát tvrdo konfrontovaní s agresívnosťou až brutálnosťou nacistickej zahraničnej politiky.
Skutočnosť, že slovenský štát vznikol z Hitlerovej vôle, sa odrazila už bezprostredne po jeho vyhlásení slovenským snemom 14. marca. Nedodržanie ultimáta, v ktorom mala slovenská vláda požiadať Berlín o „ochranu“, spôsobilo podráždenú nemeckú reakciu. Postup nemeckých jednotiek 15. marca až po Váh donútil kabinet odhodlať sa na tento krok.
