SNP: Odpor zlomilo vyčerpanie povstaleckej armády aj zásob

Autor je historik, riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici

Slovenské národné povstanie patrí bezpochyby medzi najvýznamnejšie udalosti v našich dejinách, a to s výrazným vplyvom na našu súčasnosť. Ľudia, ktorí našli v roku 1944 odvahu na prípravy, vyhlásenie Povstania a v bojovom nasadení vytrvali dva mesiace, by mohli byť vzorom aj v dnešných časoch.

Nejde pritom len o generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta či o povstaleckých dôstojníkov – plukovníka Karola Pekníka, majora Júliusa Noska a veliteľov taktických skupín.

Svoju osobnú odvahu preukázali radoví pešiaci, delostrelci, ženisti, spojári, zdravotníci a letci. Osobná odvaha a statočnosť často stáli za úspechmi celých jednotiek a úsekov povstaleckej obrany.

80. výročie Slovenského národného povstania

Sériu textov o vojnovej Slovenskej republike a Slovenskom národnom povstaní pripravujeme v spolupráci so Slovenským protifašistickým hnutím. Zatiaľ vyšli:

Chcelo to ľudí so skúsenosťami

Ilegálne vojenské ústredie (VÚ) pod vedením pplk.gšt. Jána Goliana pripravovalo ozbrojené vystúpenie po personálnej a materiálnej stránke. Je len samozrejmé, že pri tom vychádzalo z daných možností.

Dôstojnícky zbor slovenskej armády mal za sebou neoceniteľné frontové skúsenosti získané po boku Wehrmachtu na východnom fronte. Bojová skúsenosť sa v Povstaní ukázala ako jeden zo zásadných ukazovateľov v úspešnosti obrany či útoku.

Na povstaleckom území sa však nachádzalo len málo vojakov s takouto skúsenosťou. Väčšina dôstojníkov a vojakov v tom čase stále bola vo frontových jednotkách v Rumunsku a Taliansku, respektíve na východnom Slovensku pri poľných jednotkách gen. Augustína Malára.

Na povstaleckom území sa nachádzali len náhradné a strážne jednotky, niektoré zbrojnice a vojenské ústavy. Ich personál pozostával z vojakov prezenčnej služby, ako aj zo záložníkov.

Materiálne zabezpečenie vychádzalo podobne z daností slovenskej armády. Tá vo svojich skladoch disponovala materiálom, zbraňami, muníciou, výstrojom, potravinami, na približne dva a pol až tri mesiace intenzívnych bojov. Za týchto podmienok bolo VÚ jasné, že bez spojenia so sovietskou armádou nemá Povstanie šancu na úspech.

Predstavy a skutočnosť

Vojenské ústredie, podobne ako minister národnej obrany gen. Ferdinand Čatloš, uvažovalo o prechode na stranu Spojencov za ideálnych podmienok. Predstava bola dokonca o postupe Sovietov ku Krakovu. Tento ideálny plán bol však nereálny. Len ťažko možno predpokladať, že by nemecké velenie, ktoré Slovákom už nedôverovalo, ponechalo obranu Slovenska len na domácu armádu.

Situácia sa zásadne zmenila po 23. auguste, keď prešlo na stranu Spojencov aj Rumunsko. Nemecké velenie okamžite prikročilo ku krokom, ktoré mali zabezpečiť pacifikáciu Slovenska a prípadné odzbrojenie slovenskej armády ako celku, respektíve jej častí. Povstanie tak bolo vyhlásené v tom nevhodnom obrannom variante a v momente, keď nemecké jednotky začali okupáciu krajiny.

Nástup jednotiek do bojov o Strečno. Strečnianska tiesňava, august 1944. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Prvé boje povstaleckých vojenských jednotiek boli reakciou na vstup nemeckých okupačných jednotiek na Slovensko z Protektorátu Čechy a Morava cez Vlársky a Jablunkovský priesmyk (bojové skupiny Ohlen a Junck) v predpoludňajších hodinách 29. augusta 1944. Do boja s nimi vstúpili vojaci žilinskej posádky pod velením mjr. Jozefa Dobrovodského, ku ktorým sa v boji pri Stráňavách pridali partizáni 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Večer toho istého dňa pplk. Ján Golian vydal rozkaz na branný odpor armády s platnosťou od 20. hodiny.

V priebehu prvých dní Povstania ovládali povstalci územie s rozlohou asi 22 000 km2 (53 % územia vtedajšej Slovenskej republiky), na ktorom žilo takmer 1,7 milióna obyvateľov (64 % z celkového počtu obyvateľov Slovenska). Na východe siahalo po Levoču a Spišskú Novú Ves, na západe až po Žilinu a Topoľčany. Na severe a na juhu siahalo až k štátnym hraniciam.

Bolo treba mobilizovať

V tom čase malo veliteľstvo povstaleckej armády na organizovanie jeho obrany k dispozícii asi 18-tisíc dôstojníkov a vojakov. Stalo sa tak v dôsledku toho, že z posádok na západnom Slovensku sa do Povstania organizovane zapojila len posádka z Trnavy s letcami z Piešťan a na východnom Slovensku Nemci odzbrojili poľné jednotky gen. Augustína Malára, ktoré mali napomôcť preniknutiu Červenej armády na Slovensko.

Obrana povstaleckého územia si vyžadovala zvýšiť početnosť armády. Preto Slovenská národná rada (SNR), ktorá 1. septembra na povstaleckom území prevzala zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc, vyhlásila 5. septembra mobilizáciu záložníkov do 35 rokov a 26. septembra mobilizáciu záložníkov do 40 rokov. Ich vykonaním a nástupom brancov počet príslušníkov armády na začiatku októbra 1944 stúpol na 60-tisíc.

V Banskej Bystrici vzniklo 30. augusta veliteľstvo československej armády vedené pplk. J. Golianom. V ten istý deň československá vláda v Londýne vyhlásila povstaleckú armádu a partizánske jednotky za súčasť československej brannej moci, časť československej armády a spojeneckých vojsk.

Veliteľ 1. čs. armády na Slovensku bol popri svojej funkcii aj predsedom Rady na obranu Slovenska (RNOS), ktorú Slovenská národná rada zriadila 12. septembra. Jej prvoradou úlohou bolo organizovať obranu slobodného územia, riešiť všetky otázky vyplývajúce z bojovej činnosti povstaleckej armády a partizánskych jednotiek. Prezident Edvard Beneš vymenoval za veliteľa 1. čs. armády na Slovensku div. gen. Rudolfa Viesta, ktorý sa však v tom čase nachádzal v Moskve. Na povstalecké územie priletel až v noci 6. októbra, v nasledujúcom dni prevzal velenie a gen. J. Golian (na brig. gen. povýšený SNR 5. septembra 1944) sa stal jeho zástupcom.

Povstalecké velenie vydalo 31. septembra nariadenie o organizácii veliteľstva armády a rozdelení povstaleckého územia na dve obranné oblasti. Veliteľom 1. obrannej oblasti s veliteľstvom v Banskej Bystrici sa stal plk. Pavel Kuna. Za veliteľa 2. obrannej oblasti s veliteľstvom v Liptovskom Mikuláši bol určený plk. Ladislav Bodický.

Reorganizácia armády

Poznatky z prvých bojov na povstaleckých frontoch a z velenia vojskám si vynútili reorganizáciu armády. Rozkazom veliteľa 1. čs. armády na Slovensku boli od 10. septembra zrušené obranné oblasti a vzniklo šesť taktických skupín a letecká skupina. Prirodzene, špecifické postavenie mala v rámci povstaleckej armády Letecká skupina mjr.gšt. Júliusa Tótha. Vznikla z jednotiek vzdušných zbraní dislokovaných na strednom Slovensku a ďalších jednotiek, ktoré ustúpili na povstalecké územie.

Do bojov o povstalecké nebo zasiahli spočiatku letci Kombinovanej letky a od 17. septembra aj lietadlá 1. čs. samostatného stíhacieho leteckého pluku zo ZSSR. Pluk zabezpečil ovládnutie vzdušného priestoru nad povstaleckým územím. Protilietadlovú obranu povstaleckého územia zabezpečovali jednotky Protilietadlovej delostreleckej skupiny. Časť personálu skupiny bol nasadený ako pešie jednotky, ktoré úspešne zasiahli do bojov a vyslúžili si pomenovanie „Modrí diabli“.

Súčasťou povstaleckej armády boli armádne jednotky, ktoré predstavovali špecializované útvary a zálohu veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. Zatiaľ čo snahy o vytvorenie zálohy v podobe pechotných a delostreleckých jednotiek boli neúspešné, tankové jednotky – útočná vozba, ženijné, spojárske či automobilné jednotky sa podarilo pomerne úspešne vybudovať. Jednotky boli nasadzované podľa potreby veliteľstva armády, ale tiež zabezpečovali výcvik a výrobu vojenského materiálu.

Najvýznamnejším počinom spolupráce armádnych jednotiek a priemyslu bolo postavenie troch improvizovaných pancierových vlakov. Stali sa súčasťou armádneho Práporu útočnej vozby, kde boli zaradené okrem tankových a protitankových rôt aj improvizované pancierové vlaky Štefánik, Hurban a Masaryk.

Šesť taktických skupín

Jednotlivé taktické skupiny mali na starosti vymedzené úseky obrany a podľa potreby mali rôznu silu – I. taktická skupina pod velením pplk.pech. Josefa Tlacha budovala a zabezpečovala obranu centra povstaleckého územia Banskú Bystricu v smere z Turca, Liptova, Horehronia a od Zvolena. Okrem toho zabezpečovala výcvikové a strážne úlohy v tyle povstaleckej armády.

Tanková jednotka II. taktickej skupiny. Červená Skala – Telgárt, september 1944. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Do priamych bojových akcií sa jednotky I. taktickej skupiny zapojili od 21. septembra, keď prevzali úlohy V. taktickej skupiny zabezpečiť obranu centra povstania. Jednotky skupiny zasiahli do bojov o Čremošné a na Šturci, kde sa postup nemeckých jednotiek (tankovej divízie Tatra) zastavil. Na hrebeni Kremnických vrchov spočiatku nedokázali jednotky skupiny zastaviť postup nemeckých jednotiek. Od druhého októbrového týždňa však postup nemeckých jednotiek zastavili aj na tejto obrannej línii.

Vojenské jednotky zo Spiša, ktoré ustúpili na Horehronie a jednotky z posádky Brezno nad Hronom vytvorili II. taktickú skupinu povstaleckej armády. Skupine velil plk.pech. Michal Širica. Skupina zodpovedala za pomerne veľký priestor, pričom dôraz sa kládol na obranu horských priechodov z Liptova na Horehronie, priestor Hranovnica – Telgárt a južný úsek – hranicu s Maďarskom.

Prvé a pomerne úspešné boje prebehli v úseku pri Telgárte s jednotkami útočného pluku 1. tankovej armády. V septembrových bojoch tu povstalci zaznamenali najvýraznejší úspech v podobe útoku jednotiek v smere Telgárt – Pusté Pole – Hranovnica. Úspešná bola aj obrana horského priechodu Čertovica, najmä proti bojovej skupine SS Wittenmayer. Na južnom úseku skupiny boli do konca októbra 1944 len slabé krycie sily. Boje na prístupoch k Tisovcu či Revúcej sa rozhoreli až v súvislosti s postupom nemeckých jednotiek 18. SS divízie Horst Wessel z územia Maďarska.

III. taktická skupina (velili postupne plk.pech. Pavol Kuna, plk.pech. Mikuláš Markus) vznikla z jednotiek pešieho pluku 3 Zvolen a jednotiek pešieho pluku 1, ktorý ustúpil na povstalecké územie z Trnavy. Zodpovedala za obranu pomerne veľkého územia a bola jednoznačne najsilnejšou spomedzi taktických skupín. Do bojov zasiahla po prieniku bojovej skupiny SS Schill z hornej Nitry na Pohronie a divízie Tatra, ktorá postupovala od Kremnice.

K prvým vážnejším bojom došlo v priestore Hronský Beňadik – Žarnovica – Horné Hámre –Žiar nad Hronom. Postup skupiny Schill na Banskú Štiavnicu a Krupinu donútil skupiny aktivovať aj tieto obranné smery. Od 19. októbra sa už bojovalo o prístup k Zvolenu pri Dobrej Nive a povstalecké jednotky sa museli vyrovnať aj s postupom 18. SS divízie Horst Wessel od Lučenca.

Z vojenských posádok na Ponitrí sa na začiatku septembra 1944 vytvorila bojová skupina pod velením stot.konc. Adolfa Wienholda, ktorá niesla ťarchu prvých bojov proti bojovej skupine SS Schill. Skupina nedokázala odolať nemeckému tlaku a utrpela značné straty. Veliteľ stot. A. Weinhold padol do zajatia a nahradil ho pplk.jazd. Ján Malár. Od 14. septembra došlo ku konsolidácii v úseku skupiny, keď velenie prevzal plk.pech. Mikuláš Markus a zároveň boli prisunuté posily z iných úsekov povstaleckého frontu.

Napriek úsiliu sa nepodarilo tento úsek do konca septembra 1944 stabilizovať a bojová skupina Schill obsadila Prievidzu a prenikla do Turca. Pod týmto náporom, ktorý podporila aj tanková divízia Tatra, sa museli jednotky IV. taktickej skupiny stiahnuť do priestoru Kremnice, ktorá však tiež 6. októbra padla. V nasledujúcich bojoch bránila skupina úsek frontu v priestore Kremnických vrchov, ktorý udržala do posledných dní odporu povstaleckej armády.

V. taktická skupina, pod velením pplk.del. Emila Perka, vznikla z vojenských jednotiek, ktoré začiatkom septembra 1944 bránili Strečniansku tiesňavu pred jednotkami tankovej divízie Tatra. Vznikajúca skupina musela postupne aktivovať aj ďalšie obranné úseky. Do Turca prenikla 15. septembra od Ružomberka aj bojová skupina SS Schäffer a z Poľska na Oravu postupovala bojová skupina Volkmann.

V. taktická skupina tak podporila aj aktivity samostatnej Oravskej vojenskej skupiny. Priestor Rajeckej doliny – ľavého krídla skupiny bránili oddiely II. slovenskej partizánskej skupiny M. R. Štefánika (Viliam Žingor). Napriek snahe nemeckých jednotiek o ovládnutie údolia Váhu sa jednotkám V. taktickej skupiny darilo náporu odolávať až do 21. septembra. Po tom, čo do Turca prenikli jednotky bojovej skupiny Schill, boli povstalci nútení priestor vyprázdniť a ustúpiť.

Porada štábu 2. čs. paradesantnej brigády počas októbrových bojov o prístup k Zvolenu. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Jednotky V. taktickej skupiny sa tak museli stiahnuť do priestoru Čremošné – Harmanec, kde ich podchytili a vystriedali jednotky I. taktickej skupiny. Obranu Veľkej Fatry prevzala I. partizánska brigáda J. V. Stalina a priestor Rajca a Malej Fatry odolával náporu divízie Tatra do začiatku októbra 1944 vďaka úsiliu II. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánik. V priebehu októbra 1944 pôsobila skupina v priestore Banskej Bystrice ako doplňovacia a výcviková skupina.

VI. taktická skupina vznikla z jednotiek Ružomberskej posádky, z jednotiek, ktorým sa podarilo ustúpiť z Liptova. Veliteľom skupiny sa stal pplk.pech. Ján Černek. Skupina bránila údolie Revúcej v priestore Biely Potok – Liptovská Osada – Liptovské Revúce – Veľký Šturec a tiež niekoľko vedľajších úsekov od Ľubochnianskej po Demänovskú dolinu. Podobne zabezpečovala aj ľavé krídlo skupiny v priestore Veľkej Fatry. Najťažšie boje skupiny Zobor prebiehali o Biely Potok a výšinu Ostrô. Jednotky skupiny úspešne odolávali útokom bojovej skupiny SS Schäffer, tankovej divízie Tatra a útočnej brigády SS Dirlewanger až do 22. októbra.

Povstalecká armáda a partizáni

Napriek pokusom sa povstaleckému veleniu nepodarilo vytvoriť si dostatočné zálohy pre prípad obrany a útoku. Istú zmenu v možnosti vytvorenia pohyblivých záloh veliteľstva povstaleckej armády predstavoval príchod 2. čs. paradesantnej brigády zo Sovietskeho zväzu. Vzhľadom na vývoj situácie na povstaleckých frontoch bola aj parabrigáda nasadená po menších jednotkách na najohrozenejších úsekoch a jej potenciál tak nebol naplno využitý.

Charakter bojovej činnosti partizánskych jednotiek sa podobal jednotkám povstaleckej armády, keďže bojovali priamo na fronte, hoci by svojím charakterom viac vyhovovali na diverznú činnosť v tyle nemeckých jednotiek. Na koordináciu činnosti s armádnymi jednotkami bol zriadený referát pre veci partizánov na veliteľstve armády, pod vedením mjr. Branislava Manicu.

Dňa 16. septembra došlo k vytvoreniu Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) v Banskej Bystrici. Za veliteľa bol ustanovený Karol Šmidke. HŠPO pracoval ako vojenský štáb, ktorí viedli dôstojníci alebo odborníci vyslaní zo ZSSR. Hlavnou úlohou HŠPO bola koordinácia činnosti partizánskych jednotiek s armádou a tiež organizovanie, zásobovanie podriadených jednotiek. Tieto úlohy sa nie vždy podarilo splniť, aj preto dochádzalo k problémom medzi partizánmi a vojakmi.

Povstalecká armáda po septembrovej reorganizácii dokázala viac či menej úspešne vzdorovať nemeckému náporu až do poslednej dekády októbra 1944. V súvislosti s postupom 18. SS divízie z územia Maďarska a jeho koordináciou s ostatnými nemeckými jednotkami hovoríme o tzv, generálnej ofenzíve. Sústredenému náporu už oslabená povstalecká armáda nedokázala vzdorovať, vyčerpaní vojaci a tenčiace sa zásoby zbraní, munície a pohonných hmôt spôsobili postupnú porážku.

Prehliadka I. partizánskej brigády M. R. Štefánika v Detve 1. októbra 1944, na ktorej sa zúčastnilo vedenie armády aj HŠPO. (zdroj: Archív Múzea SNP)

Ústup z Banskej Bystrice

Nemecké jednotky obsadili 26. októbra Zvolen. V ten istý deň sa Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku presunulo na Donovaly, odkiaľ gen. R. Viest nariadil do rána 27. októbra opustiť Banskú Bystricu. Ústupom vojenských jednotiek z priestoru Banskej Bystrice a jej obsadením nemeckými jednotkami, sa boje 1. čs. armády na Slovensku ako organizovaného celku skončili.

Na Donovaloch sa 27. októbra zišla Rada na obranu Slovenska a rozhodlo sa o prechode armády na partizánsky spôsob boja. Organizačné pokyny obsahoval rozkaz gen. R. Viesta vydaný 28. októbra, ktorým jednotkám taktických skupín vymedzil priestory pre ich činnosť v horách a nariadil organizovať partizánske jednotky. V tom čase však už boli povstalecké jednotky v štádiu rozpadu. Rozkazy sa nedostali všade, zásobovanie sa zrútilo.

Prechod vojakov na partizánsky spôsob boja sa tak stal vecou rozhodnutia jednotlivých veliteľov v tom čase ešte existujúcich jednotiek a ich príslušníkov. Snáď poslednou organizovanou a bojaschopnou jednotkou bola delostrelecká batéria npor.del. Fedora Duchoňa, ktorá ukončila svoju činnosť 14. novembra na Poľane. Oslobodenia a konca vojny sa hrdinskí povstalci dočkali až po niekoľkých mesiacoch.