Spravodlivosť, pomsta, alebo spravodlivá pomsta?

Autor je historik

„Kde je ten, co nosil knír? Válka není, všude mír!“ Pamätáte si na tieto slová z básničky prednesenej na žiackej besiedke v kultovom českom filme Obecná škola, keď sa chlapci z triedy učiteľa Igora Hnízda pustia do predstaviteľa fašistu Rosenheima, vzápätí si všetci skočia do vlasov a pôvodne milé podujatie pre rodičov pri príležitosti prvého výročia oslobodenia Československa skončí poriadnou mastenicou? Scénka akoby symbolicky definovala obdobie bezprostredne po utíchnutí zbraní v Európe. Vojna sa skončila, no nahustená spoločenská atmosféra vytvárala priestor pre nové konflikty a revanš.

Otázniky na prahu pohitlerovskej epochy

Aliancia fašistickej Osi, do ktorej patril aj slovenský štát, bola v roku 1945 na hlavu porazená. Predstavitelia režimov spolupracujúcich s Nemeckom sa už mesiace predtým pripravovali na najhoršie.

Uvedomovali si, že ich nemôže postihnúť čestný trest ako osobnosti Ústredných mocností po prvom globálnom konflikte 20. storočia v podobe vyhnanstva, straty dovtedajšieho postavenia, zamestnania či spoločenské ostrakizovanie.

80. výročie Slovenského národného povstania

Sériu textov o vojnovej Slovenskej republike a Slovenskom národnom povstaní pripravujeme v spolupráci so Slovenským protifašistickým hnutím. Zatiaľ vyšli:

Druhá svetová vojna bola jednoducho až príliš brutálnymi jatkami na to, aby bodku za ňou napísali len mierové zmluvy s porazenými, zakotvujúce repete prekresľovania hraníc, reparácie alebo rôzne vojenskokapacitné obmedzenia.

Bezprecedentný rozsah ničenia, násilia a vraždenia priviedol víťazné krajiny ku konsenzu, že zodpovedným je po hodoch potrebné vystaviť odstrašujúco vysoké faktúry.

Jednak preto, aby politicko-trestnú zodpovednosť zosobnili a zároveň preto, aby mali tresty preventívny účinok a svojou prísnosťou odradili potenciálnych dobrodruhov od snahy Európu znovu zapáliť.

Hlinkova slovenská ľudová strana a Hlinkova garda sa po obnovení Československa stali zakázanými politickými organizáciami. Ich celonárodní lídri i osoby exponované na regionálnej, okresnej aj miestnej úrovni čelili trestným stíhaniam pred novozriadenými ľudovými súdmi. (zdroj: Slovenský národný archív)

V žiadnom štáte (a teda ani v obnovenom Československu) sa nediskutovalo, či budú predstavitelia režimov spolupracujúcich s nacistickým Nemeckom stíhaní. Otázka znela inak: kto má byť stíhaný, akými inštitúciami a na základe akých zákonov.

Spoločenský dopyt po súdnom potrestaní osôb, ktoré na medzinárodnej, národnej, regionálnej i lokálnej úrovni hýbali politickými pákami, stláčali spúšte, spôsobovali iným utrpenie alebo neprávosti, bol menovateľom vývoja všade, kam dočiahli tiene fašizmu.

V prostredí nastupujúcej studenej vojny platilo naprieč európskym kontinentom heslo: toto nemôžeme nechať len tak. Samozrejme, s výnimkou protagonistov kolaborujúcich režimov a ich sympatizantov, ktorí sa z pozície mocných rozhodujúcich o živote a smrti razom prepli do módu obetí.

Najčastejšie z ich úst zaznievali argumenty, že chceli len to najlepšie pre svoj národ, že sebaobetavo „prijali bremeno“ (ktorého sa takmer nikto nedoprosoval), aby zabránili väčšiemu zlu, alebo že iba plnili rozkazy nadriadených autorít.

Tak sa z Hitlerových obdivovateľov, páchateľov a antisemitov vytvárali „antifašisti“, „záchrancovia“ a „ochrancovia Židov“. Fenomén prekrúcania reality sa čiastočne objavil už pri prvých výsluchoch pred policajnými orgánmi, no doslova tragikomické rozmery nabral v bublinách exilových komunít v bezpečnej cudzine, najmä Argentíne, USA, Kanade či neskôr Nemeckej spolkovej republike.

Azda samotní tvorcovia týchto legiend vedeli, že nimi klamú sami seba, avšak aj svedomiu spolupáchateľov vojnových zločinov, prenasledovateľov politických oponentov, arizátorov či miestnych oportunistov sa určite usínalo pokojnejšie, ak si svoj diel zodpovednosti dokázali vyhovoriť alebo aspoň náležite ospravedlniť.

Retribúcia „po slovensky“

Mimoriadna justícia, nazývaná tiež retribučná (z latinského retribuere = splatiť/odplatiť), sa na Slovensku oficiálne konštituovala prijatím nariadenia Slovenskej národnej rady č. 33/45 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva z 15. mája 1945.

Nariadenie Slovenskej národnej rady (SNR) ustanovovalo trojstupňový systém mimoriadnych súdov, ktoré mali súdiť osoby obžalované zo spáchania špecifických politicky motivovaných skutkov v rokoch 1938 – 1945.

Národný súd so sídlom v Bratislave prejednával prípady vysokých predstaviteľov slovenského štátu – prezidenta, ministrov, členov Štátnej rady, poslancov parlamentu, vedúcich činovníkov pridružených organizácií (Hlinkova garda, Hlinkova mládež), nemeckej a maďarskej menšinovej strany (Deutsche Partei, Szlovenszkói Magyar Párt) a zreteľa hodné výnimočné kauzy.

„Menšie ryby“ spadali do agendy okresných ľudových súdov. Tie mohli podobne ako Národný súd udeliť trest smrti, čo sa však – napríklad v porovnaní s českou časťou republiky – dialo len sporadicky. Najnižšou inštanciou retribučnej justície boli miestne ľudové súdy, ktoré riešili najmenej závažné prípady. Rozsudky často vynášali len verejné pokarhania alebo symbolické výšky trestov v rozsahu niekoľkých mesiacov odňatia slobody.

Kauza všetkých káuz

Ľudové súdy na Slovensku počas svojej pôsobnosti odsúdili viac než osemtisíc osôb. Zo 65 udelených trestov smrti sa vykonalo 29, z čoho 11 tvorili prípady odsúdené Národným súdom.

Najväčšie kontroverzie, prirodzene, vzbudila poprava bývalého prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa. Tá bola (a stále je) predmetom diskusií miešajúcich právne, politické a morálne aspekty. Na rozdiel od ostatných popravených ju verejnosť vnímala extra citlivo. Mnohí Tisovi sympatizanti exekúciu v roku 1947 i dnes chápu nielen ako popravu človeka, ale aj katolíckeho kňaza a prezidenta prvého slovenského štátu v dejinách a vidia v nej cielený útok novej moci voči cirkvi a myšlienke národnej emancipácie.

Proces, rozsudok a napokon rozhodnutie československého prezidenta Edvarda Beneša neudeliť Tisovi milosť mali nesporne politický podtón. Vtedajšou politickou scénou vykonanie verdiktu senátu Národného súdu nakrátko zatriaslo. Na druhej strane treba dodať, že sám Tiso martýrskemu koncu podriadil svoje vystupovanie počas hlavného pojednávania, akoby si nič iné než tento spôsob odchodu zo sveta s mučeníckou gloriolou ani neželal.

Jozef Tiso pred Národným súdom v Bratislave v januári 1947. (zdroj: archív TASR/Koloman Cích)

Aj v celoeurópskom kontexte končili bývalí lídri s postavením a kompetenciami podobnými tým Tisovým podobne. V susednom Maďarsku odvisol Horthyho nástupca, vodca fašistickej Strany šípových krížov Ferenc Szálasi, ktorému uštedrili tzv. povraz nakrátko, v dôsledku čoho zomieral pomalou bolestivou smrťou uškrtením.

Osud nebol zhovievavejší ani k rumunskému conducâtorovi Ionovi Antonescovi. Život degradovaného maršala ukončili pušky popravnej čaty. Hlavné postavy kolaborácie skončili na popravisku takisto v Nórsku a Holandsku. Iste, Vidkun Quisling ani Anton Mussert neboli rovnako ako Antonescu hierarchicky jednotkami v mocenskom rebríčku, no reálne nad nimi stáli už len ríšski miestodržitelia nemeckej národnosti (Josef Terboven v okupovanom Nórsku, resp. Arthur Seyss-Inquart v okupovanom Holandsku) alebo v Rumunsku mladý kráľ Michal I. (nar. 1921), pozbavený po vynútenej abdikácii svojho otca Karola II. mnohých výkonných právomocí, ktoré prešli práve na rumunského premiéra.

Ako príklad gesta dobrej vôle novej politickej garnitúry k „bývalým ľuďom“ môže slúžiť milosť Charlesa de Gaulla udelená prezidentovi vichystického Francúzska Philippovi Pétainovi, pozmeňujúca hrdelný trest 89-ročnému rešpektovanému hrdinovi prvej svetovej vojny na doživotné väzenie.

Jozefa Tisa žiadna takáto povesť nesprevádzala. Mimo okruhu najbližších spolupracovníkov ho kolegovia z politickej brandže poznali ako karieristu a „funkcionára z povolania“, ktorý – trebárs v kontraste so spoluobžalovaným Alexandrom Machom – nemal takmer žiadnych priateľov, nedokázal si priznať chyby a ani náznakom neoľutoval vlastné zlyhania. Azda i to bola jedna z príčin, prečo senát Národného súdu, predsedníctvo SNR, československá vláda ani prezident neidentifikovali dostatočné množstvo podporných argumentov pre Tisovo neodsúdenie na smrť, resp. omilostenie.

Úprimná ľútosť, ako vo svojich memoároch spomína prokurátor Anton Rašla, napríklad skutočne zachránila spomínaného Macha (tradovaná „pomoc komunistov“, najčastejšie Ladislava Novomeského alebo Gustáva Husáka, je len bulvárnou konšpiráciou).

Na základe jeho sympatického vystupovania, zásadne sa líšiaceho od Tisovej našuchorenej arogancie, sa senát rozhodol udeliť niekdajšiemu hlavnému veliteľovi HG, ministrovi vnútra, podpredsedovi vlády a hlavnej tvári nacizácie Slovenska v jednej osobe iný než všeobecne očakávaný trest – 30 rokov odňatia slobody namiesto smrti (pre zaujímavosť, tento verdikt v samostatne vyčlenenom vyhlásení rozsudku prekvapil aj Macha, ktorý sa v listoch už lúčil s manželkou a deťmi). Po prepustení z leopoldovskej väznice v máji 1968 si Mach na staré kolená užil ešte vyše dvanásť rokov dôchodku v obklopení rodiny a priateľov.

V Tisových stopách

Nad ďalšími vykonanými najvyššími rozsudkami Národného súdu uronili slzu popravde len najbližší odsúdených. Na popravisku skončil „druhý muž“ slovenského štátu, predseda vlády a minister zahraničných vecí Vojtech Tuka.

Na druhý svet sa rovnakou cestou porúčal Anton Vašek, vedúci XIV. odboru ministerstva vnútra zodpovedný za praktické manažovanie protižidovskej politiky (prezývaný „židovský kráľ“). Spektrum ozbrojených síl a polovojenských organizácií reprezentovali hrdelné tresty pre Jána Šmigovského, Otomara Kubalu, Jozefa Gašparíka, Timoteusa Ištoka a Ladislava Kleinerta.

Šmigovský sa podľa Národného súdu previnil tzv. zradou na povstaní (§4 nar. 33/45 Zb. nar. SNR), a to tým, že ako veliteľ posádky v Nitre zachoval lojálnosť Tisovmu režimu a odmietol sa pridať k Slovenskému národnému povstaniu. Krátko na to ho minister národnej obrany Štefan Haššík menoval za veliteľa I. pešieho pluku Domobrany – oživenej armády slovenského štátu, ktorá bola v rokoch 1944/45 zároveň jeho najbojaschopnejšou jednotkou.

Viacerí historici Šmigovského odsúdenie na smrť rozporujú. Poukazujú na fakt, že ho viazala prísaha vernosti slovenskému štátu, vo vecnej rovine si svojím postojom konal služobnú povinnosť a navyše ním nikomu nespôsobil žiadnu priamu ujmu. V Šmigovského procese (mimochodom, prvom odsúdencovi popravenom na základe rozsudku Národného súdu dňa 9. októbra 1945) výrazne vystúpil do popredia kontroverzný princíp retroaktivity – teda odsúdenia za trestný čin, ktorý v dobe jeho vykonania nebol trestným činom. Rovnaké otázniky vyvoláva kauza jediného generála žandárstva Timoteusa Ištoka.

Na rozdiel od Šmigovského a Ištoka, prakticky žiadne pozastavenie sa nad prísnosťou rozsudku sa neobjavuje v prípadoch trojice, ktorá je preukázateľne veliteľsky zodpovedná za spáchané vojnové zločiny.

Otomar Kubala, miláčik nacistov a dlhoročný kritik údajnej mäkkosti Alexandra Macha, dostal po vypuknutí SNP šancu ukázať svoju nekompromisnosť ako novovymenovaný náčelník HG a šéf rezortu bezpečnosti ministerstva národnej obrany. Z týchto funkcií jednak velil pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy na celom Slovensku a zároveň v koordinácii s orgánmi okupačnej jednotky nemeckej bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby pomenovanej Einsatzgruppe H riadil perzekúcie Židov, Rómov, povstaleckých vojakov, partizánov, ilegálnych pracovníkov a ich podporovateľov v období od septembra 1944 do apríla 1945.

Kubalov podriadený Jozef Gašparík realizoval tieto činnosti ako veliteľ POHG Nové Mesto nad Váhom s takou vervou, že ho jeho iniciatívne beštiálnosti páchané v podjavorinskom kraji dostali namiesto okresného ľudového súdu priamo pred Národný súd.

Poprave za zločiny vojenského charakteru sa nevyhol ani Ladislav Kleinert, veliteľ roty 102. pešieho pluku Zaisťovacej divízie na východnom fronte. Okrem preukázanej účasti jednotky pod jeho velením na vraždení Židov v bieloruskom Mozyre, kde slovenskí vojaci vykonávali stráž počas besnenia nemeckých kománd, sa mu osudnou stala trestná výprava proti obci Maloduš 2. augusta 1942. Tu Kleinert vydal rozkaz zastreliť 15 civilistov a celú obec následne vypáliť. Malo ísť o odvetu za partizánsky prepad slovenských vojakov z predošlého dňa pri Bjesujeve, ktorého výsledkom bolo osem mŕtvych, navyše dodatočne zohavených.

Národný súd v Bratislave však nevynášal absolútne rozsudky len nad etnickými Slovákmi, ale aj menšinami a dokonca cudzími štátnymi príslušníkmi. V poradí druhým popraveným po Jánovi Šmigovskom sa stal Sigmund Keil, poslanec menšinovej Deutsche Partei v Sneme Slovenskej republiky. Nemožno vylúčiť, že okrem naplnenia skutkovej podstaty retribučných paragrafov na Keilovej exekúcii zohrala istú rolu aj jeho národnosť.

Keilovým kolegom z parlamentu – bývalému Volksgruppenführerovi slovenských Nemcov Franzovi Karmasinovi a Adalbertovi Gabrielovi – sa podarilo ujsť do zahraničia. Tretí zo štvorice poslancov, katolícky kňaz Josef Steinhübl bol síce 18. marca 1946 odsúdený na smrť, no dostal milosť. V atmosfére povojnovej odplaty a aplikovania princípu kolektívnej viny sa Keilovi ušiel „čierny Peter“.

Hoci o politickej spoluzodpovednosti poslancov DP za vývoj na Slovensku v rokoch 1938 – 1945, prijímanie legislatívy potláčajúcej občianske a ľudské práva a represie voči vybraným skupinám obyvateľstva nemožno pochybovať, z výšky rozsudkov nad nimi predsa len sála isté politikum.

Zatiaľ čo etnicky slovenskí poslanci Snemu obišli s pomerne miernymi trestmi, s karpatskonemeckými poslancami sa senáty vskutku nemaznali – zo štyroch prípadov vyniesli až tri rozsudky smrti (Gabriel dostal dodatočne 18 rokov a Karmasin trest smrti, obaja však v neprítomnosti). Neprekvapujúco rovnako sa skončili aj súdne pojednávania s nemeckým veľvyslancom Hannsom Elardom Ludinom a veliteľom okupačných vojsk potláčajúcich SNP Hermannom Höflem.

Celkovú bilanciu retribúcie na povojnovom Slovensku sumarizujú najnovšie výskumy právneho historika Michala Malatinského: Národný súd vyniesol do ukončenia pôsobenia k 31. decembru 1947 spolu 51 rozsudkov v 83 prešetrovaných kauzách, z toho 17 trestov smrti (11 vykonaných). Priemerná dĺžka vymeraných trestov na slobode sa blížila k ôsmim rokom. V prípade okresných ľudových súdov, ktoré odsúdili 7 982 osôb z 12 485 obžalovaných, to bolo podľa dostupných údajov za rok 1946 v priemere len 19 mesiacov. Väčší rozdiel panoval takisto v počte vynesených rozsudkov smrti a vykonaných popráv – 48 ku 18.

Náčelník Hlinkovej gardy Otomar Kubala, vedúca osobnosť najtvrdšieho národnosocialistického jadra slovenskej politiky, bol 28. augusta 1946 popravený zastrelením. (zdroj: Slovenský národný archív)

Predĺženie činnosti ľudového súdnictva do konca roka 1948 komunistickým režimom na základe zákona č. 33/48 Zb., argumentované potrebou došetrenia rozpracovaných káuz, prinieslo 1 717 súdených, 11 rozsudkov smrti (vykonaný len jeden – obesenie nemeckého poradcu pre riešenie židovskej otázky na Slovensku Dietera Wislicenyho) a priemernú dĺžku trestu na slobode necelých 5,5 roka.

Odtiene vyrovnávania sa s minulosťou

Pri porovnaní s inými krajinami povojnovej Európy sa tieto čísla nejavia ako najmiernejšie, ale ani ako najdrakonickejšie. Napríklad v Bulharsku, kde očista prebiehala do konca roku 1944, najskôr ako súčasť štátneho prevratu pod vedením Vlasteneckého frontu ovládaného komunistami a potom v druhej vlne od decembra 1944 do apríla 1945, súdy odsúdili na smrť 2 730 osôb, 1 921 na doživotie a 1 708 na trest odňatia slobody od 10 do 20 rokov.

Valec revolučnej retribúcie v Bulharsku, štáte s približne dvojnásobnou populáciou oproti povojnovému Slovensku, chválil dokonca aj sám Stalin. Len počas jedinej noci 1. februára 1945 popravné čaty zastrelili 24 členov bulharských vlád vrátane všetkých vojnových premiérov od pristúpenia k Paktu troch mocností, troch zo šiestich regentov maloletého cára Simeona II. a 68 poslancov.

Vrtule retribúcie sa točili aj mimo horkokrvného Balkánu: pre ilustráciu, v Nórsku zareagovali na mimoriadnosť doby znovuzavedením trestu smrti a až 1,6 percenta populácie obišlo s nejakou formou trestu za činnosť v dobe nemeckej okupácie.

Naopak, vari najležérnejší prístup ku kolaborácii zaujali po vojne v Grécku a Fínsku. Na Peloponéze i v krajine tisícich jazier prevážila tendencia vnímať spoluprácu s fašistickou Osou pragmaticky, ako súčasť potláčania komunizmu distribuovaného domácim partizánskym hnutím (Grécko), resp. inváznou Červenou armádou (Fínsko). V škandinávskej krajine bolo dokonca z kategórie kolaborantov vylúčených 1 200 fínskych dobrovoľníkov slúžiacich vo Waffen-SS. Memento talvisoty, teda Zimnej vojny (1939 – 1940), ako aj tzv. pokračovacej vojny medzi ZSSR a Fínskom (1941 – 1944) utvrdzovalo fínsku spoločnosť v tom, že úhlavný nepriateľ ich štátu nečíha v Berlíne, ale Moskve.

Účty za kolaboráciu a vojnové zločiny sa v povojnovej Európe neskladali len v súdnych sieňach. Slovensko na rozdiel od Francúzska, Talianska či Juhoslávie takmer úplne obišla tzv. divoká čistka. V jej rámci antifašisti (najmä partizáni, ale nezriedka tiež ozbrojení samozvaní odbojári a zločinecké skupiny) brali zamýšľanú spravodlivosť do vlastných rúk a skutočných i domnelých exponentov kolaborantského režimu strieľali priamo na ulici. Bez akéhokoľvek procesu, bez akéhokoľvek zákonného podkladu, len tak pocitovo a v tisícoch.

Na Slovensku túto formu násilia nepocítili ani tak známi ľudáci či gardisti, ktorí mali v porovnaní s „divočinou“ v spomenutých krajinách šťastie na vcelku civilizované súdne konania, ale skôr obyčajní civilisti, hlavne z radov nemeckej a v menšej miere maďarskej menšiny.

Z pohľadu deklarovaných zámerov ľudové súdnictvo splnilo svoju úlohu len polovičato. Obzvlášť na nižšej úrovni sudcom komplikoval prácu nedostatok dôkazov a chýbajúci korunní svedkovia. Často tak zostávali odkázaní na kajúcne priznania samotných obžalovaných. Napríklad najrozsiahlejšie vojnové zločiny v moderných dejinách Slovenska, masové vraždy v Kremničke a Nemeckej, sa v rokoch 1945 – 1948 podarilo objasniť len v obrysoch. Zodpovední velitelia boli odsúdení na nižšie tresty než radoví príslušníci POHG, ktorým vydávali vražedné rozkazy a ktorí sa súdu dobrovoľne priznali.

Desiatkam významných ľudákov a gardistov sa podarilo včas utiecť na Západ. Tam, krytí samooznačením „politických utečencov pred komunizmom, prenasledovaných za ich názor“, beztrestne dožili. Irónia osudu to zariadila tak, že ich novými vlasťami sa stali demokratické štáty, na ktoré počas vojnových rokov chrlili slovnú lávu, častujúc ich označením „dekadentné plutokracie“.