Bežný život ľudí zohrával pre priebeh Povstania dôležitú úlohu

Autor je historik

Poznávanie dejín Slovenského národného povstania si všíma predovšetkým jeho vojenské a politické stránky. Na povstaleckom území sa však nielen bojovalo a zomieralo so zbraňou v rukách.

Neprebiehali tam iba aktivity vedúcich povstaleckých orgánov a inštitúcií. Neformulovali sa len manifesty, programy a požiadavky odbojových protifašistických politických táborov.

Na slobodnom území sa na verejných zhromaždeniach, ale aj v súkromných rozhovoroch vášnivo diskutovalo o aktuálnych i budúcich problémoch Slovenska v obnovujúcej sa Československej republike.

Za týmto prvoplánovým obrazom protifašistického odboja sa však odohrával aj mnohorozmerný každodenný život so všetkými svojimi drobnými i väčšími starosťami a radosťami.

Rozhodujúcou mierou bol síce ovplyvnený mimoriadnymi vojenskými a politickými udalosťami, no zároveň mal aj svoju všednú, menej viditeľnú podobu. Pritom táto stránka Povstania bola pre jeho priebeh a výsledky neobyčajne dôležitá, možnože v niektorých smeroch až rozhodujúca.

Pri jej výskume a rekonštrukcii sa nám vynára povstalecký obraz omnoho plastickejšie, pravdivejšie, takpovediac človečensky. Nenachádzame na ňom iba neohrozených hrdinov bez strachu, chýb a nedostatkov, ale plnokrvných ľudí s najrôznejšími prednosťami i slabosťami, do ktorých života nečakane zasiahli dramatické vojnové a politické udalosti. Museli sa im prispôsobiť a reagovať na ne.

Novú, neraz neprehľadnú či chaotickú situáciu a jej dôsledky nie vždy a všetci hneď chápali, ani sa s ňou automaticky nestotožnili.

Pokiaľ sa s udalosťami identifikovali alebo, naopak, odmietali ich, nebolo to vždy spôsobené iba vedomými ideologickými, politickými, respektíve vlasteneckými postojmi. Dôležitú úlohu tu zohrávala aj momentálna konkrétna situácia, davová psychóza i eufória, ľudská solidarita, no aj opatrnosť, strach, alibizmus.

Nie je čas na škriepky