SNP a antifašizmus nie sú synonymá (píše Boris Zala)

Na prvý pohľad by sa zdalo, že Slovenské národné povstanie a antifašizmus sú synonymá. Nie je to však vôbec priamočiara spojitosť. A ešte zložitejší je problém odkazu Povstania vo vzťahu k dnešným formám fašizmu, politického katolicizmu alebo k ideám krajnej pravice.

Nejde iba o politické delenie na komunistický a občiansko-demokratický odboj.

Účastníci Povstania mali rôzne motivácie a treba o tom otvorene hovoriť. U jedných hral dominantnú rolu odpor k pangermánskej rozpínavosti a „hitlerizmus“ sa pokladal za jej posledný prejav (tak to chápal napríklad aj Edvard Beneš). A tak išli do boja proti kolaborantom s hitlerovským Nemeckom.

Iní prišli s túžbou obnoviť Československú republiku; ďalší so všeslovanskou víziou, v ktorej dominantnú rolu hralo Rusko, u menšej časti aj Poľsko; slovenskí komunisti aj s túžbou ustanoviť sovietske Slovensko.

Režim Tisovho štátu im prekážal len natoľko, nakoľko bol prekážkou týchto osobných vízií a túžob. Boj proti režimu ako režimu (ktorý neskôr dostal názov klérofašistický) nebol dominantnou motiváciou.

80. výročie Slovenského národného povstania

Sériu textov o vojnovej Slovenskej republike a Slovenskom národnom povstaní pripravujeme v spolupráci so Slovenským protifašistickým hnutím. Vyšli:

Áno, demokracia. Ale aká?

Demokracia isto bola politickou ideou, ale nie sama osebe a nie v abstrakcii. Pojem demokracie, ako ho chápeme dnes, sa formoval až v povojnových rokoch a ako opozícia k režimom, ktoré až v 50. rokoch spadali pod označenie „totalitné“.

Sovietsky zväz sa u komunistov pokladal za skutočné stelesnenie demokracie a medzi „občianskymi demokratmi“ vládlo presvedčenie, že aj Sovietsky zväz sa svojím nasadením v protifašistickej koalícii vydá na cestu demokracie. Navyše sa fašizmus pokladal za produkt kapitalizmu - a kapitalizmus vonkoncom nebol stotožňovaný s demokraciou.

Už spomenutý Edvard Beneš bol presvedčený, že po vojne je potrebná syntéza: Západ sa musí socializovať a Sovietsky zväz demokratizovať. Za tejto podmienky básnil o potrebe akéhosi „slovanského Commonwealthu“ – a bola za tým, samozrejme, otvorená geopolitická stratégia: postaviť definitívnu a trvalú hrádzu pangermanizmu, nech už by sa v budúcnosti ukázal v akejkoľvek forme.

Práve syntéza socializácie a demokracie bola ideovým základom toho, čo sa po vojne nazývalo „ľudovou demokraciou“.

Medzi bojovníkmi proti fašizmu

Ako sociálnodemokratický politik som po novembri 1989 začal spolupracovať aj so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov. Veľmi mi pomáhali aj vo volebných kampaniach, a tak som chodil na rozmanité podujatia a diskusie s členmi, z ktorých mnohí boli ešte priamymi účastníkmi Povstania a ďalší potomkovia odbojárov.

Tam som mohol priamo počuť o motiváciách a predstavách účastníkov Povstania. A tam som prvýkrát pochopil, že Povstanie nemožno uzavrieť do nejakej mytologickej skrinky alebo idealizujúcej predstavy čistého boja za demokraciu a proti klérofašizmu.

Ako predseda Sociálnodemokratickej strany hneď po novembri 1989 som sa stretával s mnohými sociálnymi demokratmi, ktorí boli v Povstaní: ich hlavným motívom bolo obnovenie Československej republiky, ale na spravodlivejších základoch, než na akých stála pred vojnou.

Prvá republika nebola pre nich ideálom demokracie. A pritom to boli statoční muži, ktorí sa odmietli zlúčiť s komunistami v Povstaní a po februárovom prevrate 1948 boli zatváraní, prenasledovaní, mnohí väznení v uránových baniach...

Od protifašistov k neonacistom

Túto zložitosť môžeme priam metodicky sledovať aj na vývoji názorov práve v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov. Po ruskej anexii Krymu sa v časopise Bojovník, ktorý zväz vydáva, objavovala proputinovská argumentácia, antisemitské postoje a napokon aj prejavy krajne pravicového myslenia.